Reklama

pondělí 16. prosince 2013

O sociálnej deprivácii Slovenska a zmysle radikálnej autentickej ľavice pri jej prekonaní

František Škvrnda
16. 12. 2013 Nové slovo
Po tom, čo zažívame od udalostí, ktoré sa zbehli v druhej polovici novembra 1989, dozrel čas zamyslieť sa nad nevyhnutnosťou vytvorenia autentického radikálne ľavicového pohľadu na dianie na Slovensku.
 Ide o jeho nenahraditeľnosť pri zmene politickej atmosféry, ale aj hľadaní iných spôsobov riešenia problémov bežných ľudí v každodennom živote na Slovensku než sú tie, ktoré nám vládnuce politické a hospodárske kruhy ponúkajú už takmer štvrťstoročie.

Z pekného hniezda „nežnej“ nepekní vtáci

Vyžaduje to obzrieť sa dozadu, ale uvažovať aj o budúcnosti, lebo do politického života vstupuje už druhé pokolenie, ktoré sa stalo dospelým po novembrových udalostiach. Získalo volebné a ďalšie politické a občianske práva, pri ktorých je jeho veľká časť síce apatická, ale ďalšia s ich napĺňaním podľa rôznych ukazovateľov nie je spokojná. Socializmus, idey sociálnej rovnosti a spravodlivosti pritom tieto pokolenia poznajú prevažne len z mediálno-politického a kultúrno-umeleckého chrlenia antikomunistického ohňa so sírou na minulosť.

Ak sa dôkladnejšie pozrieme na hodnotenie prínosu tzv. nežnej revolúcie, zistíme, že s postupom času sa zužuje masa tých, ktorí ju oslavujú. Ľudia v strednom i mladom veku ju síce vnímajú ako významný historický medzník, ale čoraz menej na nej vidia dôvody na oslavu či chválenie. Možno niekto raz napíše postmodernistickú rozprávku o tom, ako sa z pekného hniezda plného vajíčok tzv. nežnej revolúcie vyliahli nepekní vtáci nemožného prevratu, ktorí na nás čím ďalej tým viac škriekajú a aj ináč nám znepríjemňujú život. Sťaby nad krajinu prilietol kŕdeľ dravých vtákov, predovšetkým nenásytných supov, očakávajúcich, že budú žiť zo „sociálnych zdochlín“, ktoré vyprodukujú zbožšťované všemocné trhy.

Dnes sa po členky, možno aj vyššie, brodíme popolom spálených ilúzií, ktoré nasľubovali predstavitelia nových, „revolučných“ síl. Potom s rozdielnym úspechom siahali po bohatstve a moci, bojovali navzájom medzi sebou, rozpadali a spájali sa a poniektoré už skončili v prepadlisku dejín – na paretovskom cintoríne elít.

A ak by sme našli nejaké zrkadlo, v ktorom sa nám ukazuje tvár spoločnosti a štátu, videli by sme tam zrejme prevažne úškľabky, pitoreskné, vydesené a znetvorené obrazy. Frustrácia, bezmocnosť, hnev a iné nepríjemné sociálno-psychické stavy a procesy sa prelínajú naprieč celou spoločnosťou, možno povedať, že až na malé výnimky všetkými sociálnymi skupinami – vekovými, vzdelanostnými, profesijnými, národnostnými atď.

Už od čias Francúzskej revolúcie v roku 1789, ale najmä od 70. rokov minulého storočia vôbec nie je problémom urobiť masovú vzburu, bunt (aktuálne to vidíme na Ukrajine). Dosiahnuť a udržať moc v záujme širokých ľudových más (alebo aspoň bájnej strednej vrstvy modernej spoločnosti) a nepodľahnúť pri tom mámeniu bohatstva a moci, sa však s pribúdajúcim vekom a krízou kapitalizmu stáva čoraz ťažšie.

Pojem ľud sa dnes už len výnimočne používa politikmi, médiami i akademikmi a, žiaľ, aj v bežnej, každodennej reči. Stali sme sa skôr beztvarou masou konzumentov (eufemisticky klientov), davom v ktorom sa strácajú premýšľajúci, nespokojní, ochotní za svoje sociálne práva buchnúť na stôl či aj po niečom inom. Premenili sme sa na subjekt bez substancie, o ktorom píše Slavoj Žižek.

Požičiavajte si a nakupujte, míňajte...

Čím viac je slov, obrázkov a zvukov, o ktoré v súčasnej „informačnej“ spoločnosti nie je núdza, tým viac sa v nich strácajú myšlienky. Slávnu Marxovu jedenástu tézu o Feuerbachovi (Filozofi svet len rozlične vysvetľovali, ide však o to, zmeniť ho), neoliberáli spojení s retrokapitalistami, po rozpade bipolarity vo svete nielen na Slovensku, prevrátili na jej deformovaný až absolútny protiklad. Koná sa len a len preto, aby sa nemuselo premýšľať. Svet sa skutočne mení, ale nevie sa (možno ani nechce) vysvetliť prečo. Napriek tomu však treba o tom veľa hovoriť, a v tom smere aj „mediálne pôsobiť“.

Túto obrátenú tézu možno, žiaľ, vztiahnuť na všetky česko-slovenské i slovenské ponovembrové vlády, vrátane súčasnej. Viditeľné je to najmä na krokoch, ktoré sa uskutočnili pri „prekonávaní“ krízy od roku 2008. Všetko sa deje v záujme vytvárania pracovných miest, ale nezamestnanosť sa neznižuje – napriek tomu, že svet „meníme“ a veľa o tom hovoríme.

Potrimiskárske žonglovanie desatinnými číslami o raste HDP, raste spotrebiteľského či podnikateľského sentimentu a pod. znie síce lákavo, ale nič v skutočnosti nerieši. Pozícia bankového a podnikateľského veľkokapitálu spojeného s nadnárodnými štruktúrami, ktorým „nenápadne“ a najmä „nestranícky“ napomáhajú špičky vládnych byrokratov (časť z nich však viackrát – len čírou náhodou a nezištne v záujme svojej odbornosti – zmenila farbu „dresu“) je ale čoraz pevnejšia a ich zisky spravidla neklesajú ani napriek katastrofickej úrovni nezamestnanosti.

Vo vzťahu k spomínaným zabudnutým ľudovým masám ide nakoniec už len o jednu politiku – pracujte za každú cenu (podľa možnosti najnižšiu, aby sme mohli šetriť), požičiavajte si a potom míňajte, tak zachránite „biznis i demokraciu“ a tým aj seba. Pripomína to starý vtip o majiteľovi koňa, ktorý sa sťažuje – keď som môjho koňa konečne odučil žrať, na druhý deň mi zdochol.

V žiadnej z preslávených neoliberálnych či iných ekonomických učebníc o kapitalizme sa však nepíše o tom, že plné pulty tovaru v obchodoch sa v podmienkach asymetrie dlhodobo (už takmer štvrťstoročia) vyvolanej neoliberálnou globalizáciou dajú dosiahnuť pomerne jednoducho. Stačí ak sa ceny pri prechode na „trhové“ hospodárstvo zvýšia štvornásobne a platy len dvojnásobne a vzniknutá asymetria sa ďalej prehlbuje už menšími krokmi. Najvýhodnejšie je potom nechať pôsobiť „trh“ a „upravovať“ ceny potravín, liekov a komodít spojených s bývaním – stavebných hmôt, elektriny, plynu, vody...

Kto nemá takmer nič alebo len málo a chce prežiť, musí si požičiavať. A z jeho úrokov vzrastajú zisky i bohatstvo bánk i nebankových subjektov. V súčasnej globalizácii už nie je viditeľná kríza z nadbytku výroby, ale z nedostatočnej ochoty konzumentskej masy kupovať všetky „gebuziny“, ktoré sa vyrobili. Svet sa ocitá vo zvláštnom bludnom kruhu – musí sa požičiavať, aby sa mohlo nakupovať, musí sa nakupovať, aby sa mohlo vyrábať a musí sa vyrábať, aby sa malo za čo a na čo požičiavať...

Hodnotenie „prínosu“ novembrových udalostí z roku 1989 pre rozvoj Slovenska možno ilustrovať aj tým, že podľa údajov z analýzy VÚB zverejnenej v médiách v novembri 2013 zadlženie slovenských domácností za posledných 10 rokov vzrástlo štvornásobne. Nezabudne sa však veľavravne zdôrazniť, že sa stále nachádza pod priemerom eurozóny, ale aj všetkých našich susedov – členov EÚ, čo prirodzene vytvára priestor pre rast „spotrebného financovania“.

Nespútaný kapitalizmus je nová tyrania

Nespútaný kapitalizmus – nová tyrania (nejde o pojmy z dielne radikálnej autentickej ľavice ale od nového pápeža Františka) potrebuje pre svoju existenciu a naplnenie už ani nie tak vykorisťovanie námezdne pracujúcich (ktoré je však aj napriek tomu čoraz rafinovanejšie a sofistikovanejšie), ale aj masy dlžníkov. Tento kapitalizmus potrebuje človeka nielen na vykorisťovanie, ale ešte viac ako konzumenta, ktorý sa bude zadlžovať.

Nestačí zadlžiť len jednotlivcov, musia to byť celé generačné skupiny (klasické slovenské, čo sa v mladosti naučíš, v starobe akoby si našiel, sa mení na, čím skôr si zoberieš pôžičku, tým lepšie). Dlžoby musia mať však aj podniky, samosprávy, štáty a nakoniec celý svet – každý, kto si môže požičať.

Tento proces sprevádza narastanie administratívy a byrokracie – máme síce výpočtovú techniku, ale „papierov“, ktoré sú čoraz zložitejšie a neprehľadnejšie, akosi neubúda. Štátnych úradov je možno pomenej, ale v mnohých oblastiach ich nahrádza tzv. mimovládny sektor a v ňom aj „neziskové“ organizácie, ktoré na svoju prevádzku potrebujú neraz viac zdrojov, než tie zrušené štátne inštitúcie či ich zložky.

Za skvalitnením zdravotníctva a sociálnych služieb (a možno už aj školstva) – ich spoplatňovaním – sa skrýva predovšetkým “legalizácia úplatkov“, čo v podstate znamená najmä ich sťažujúcu sa dostupnosť pre veľké časti obyvateľstva. „Vznešený“ lobizmus znamená zase len zmenu podoby korupcie, ktorá sa stane dostupnou iba ohraničenému okruhu „účastníkov akcie“. Hlavným cieľom nie je skutočne odstrániť korupciu, ktorá je s kapitalizmom zrastená priam pupočnou šnúrou, ale jej prispôsobenie požiadavkám ziskov najbohatších.

Najviac výhod u súkromných bánk i štátnej byrokracie majú veľkopodnikatelia. No a keď sú dokonca zo zahraničia či priamo nadnárodní, ich výhody nemajú konca kraja. Všetko nakoniec ako vždy dopadne na tých, ktorí majú málo alebo takmer nič – aby prežili, musia si požičiavať, lebo sa vytvorila atmosféra, že šetrí len „babrák“ a šikovný si radšej požičia. A to ešte maloverných „hecuje“ reklama, ktorá má čoraz viac antihumánny charakter (útočí na emócie a podvedomie recipientov už od útleho detského veku až po do pokročilej staroby), aby nepremeškali óóóóóbrovsky výhodnú ponuku denne iba za euro či dva...

Predstavme si jednoduchý príklad – ak sa podarí dosiahnuť, že každý obyvateľ Slovenska každý deň minie v priemere na vyššie uvedené „najvýhodnejšie oblasti trhového upravovania cien“ hoci len 2 centy, tak ak tu žije zhruba 5,5 milióna ľudí (aby sa nám to jednoduchšie počítalo) tak za rok to je 0,02 x 365 x 5 500 000 = 40 150 000 eur. Ak by to bolo ono „nevinné“ euro na deň, ktoré by si v priemere požičal každý občan Slovenska (lebo však „ľahko“ si ho môže odoprieť), tak je to dokonca vyše 2 miliárd eur a pri dvoch to stúpne na 4 miliardy ročne.

Horibilné sumy, ktoré zatrasú už aj štátnym rozpočtom SR pod dohľadom Bruselu. Z týchto súm sa ujde najviac bankovému a podnikateľskému veľkokapitálu spojenému s nadnárodnými štruktúrami. A ako sa pritom plnia nenásytné hrdlá bánk túžiace po finančnej manne nebeskej – úrokoch a poplatkoch ...

No niečo na daniach z toho vyťaží aj štát. Nebudeme až tak veľmi zlí a pripustíme, že aspoň nejaké omrvinky sa ujdú aj zamestnancom niektorých firiem. Časť z toho ale opäť vrátia na daniach štátu, ktorý hoci sa aj tvári sociálne, až na vzácne výnimky sa správa ako jeden z kapitalistických subjektov nepokryte podporujúcim svojim právnym a ekonomickým systémom (a neraz aj priamymi objednávkami) bankový a podnikateľský veľkokapitál spojený s nadnárodnými štruktúrami.

Čo by sa však stalo, keby štát chcel takúto sumu získať nejakým spôsobom od bankového a podnikateľského veľkokapitálu spojeného s nadnárodnými štruktúrami? Ťažko, čo i len opísať tú politicko-mediálnu smršť, ktorá by sa v takom prípade strhla doma i za hranicami. Zaiste by vzrušila až zaoceánske USA s ich predĺženými chápadlami – Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom.

Zmietanie medzi askézou a konzumerizmom
Nie za všetko, čo sa dnes deje na Slovensku môže nemožný, „spackaný“ prevrat, nech už vzišiel z popudu ulice, či nejakých kvázirevolucionárov za doláre alebo veľkých konšpirátorov z tajných služieb či spoločností alebo sa udial len tak akoby mimochodom, že vlastne ani nikto nevie ako. Špecificky sa však znovu dokazuje tzv. paretovský diagram – najmenej 80% ponovembrových nepodarkov vyprodukovalo maximálne 20 % zúčastnených (a možno pri narastajúcej asymetrii bohatstva a moci sú tieto čísla ešte extrémnejšie – azda až 95 % nepodarkov pochádza len od 5 % zúčastnených a naopak 95 % zvyšku spoločnosti je schopných ovplyvniť len 5 % diania okolo seba).

Možno uviesť opäť starý vtip z čias, keď nebolo ešte toľko rečí o manažmente, ale existovalo len riadenie, ktoré pri zavádzaní nového výrobku (dnes pre istotu už iba produktu) rozlišovalo vraj šesť fáz: 1. Veľké nadšenie. 2. Organizačný chaos. 3. Všeobecné rozčarovanie. 4. Hľadanie vinníkov. 5. Vyznamenanie nezúčastnených. 6. Potrestanie nevinných.

Potom, čo zažívame pri pomyslení na starých socialistických riadiacich pracovníkov, sa im poniektorí v duchu spätne ospravedlňujeme za mnohé súdobé mrzké výroky na ich adresu. Zisťujeme, že prevažná väčšina nových manažérov vo všetkých oblastiach hospodárstva i politiky v záujme svojho bohatstva a moci je iná, skutočne mimoriadne aktívna, šikovná a schopná všetkého, ale v pejoratívnom zmysle slova.

A k tým šiestim fázam sa dajú doplniť tri ďalšie, ktoré vznikli, lebo v nekončiacej „postrevolučnej“ situácii – transformácii, neskôr politológmi premenovanej na tranzíciu, skomplikovanú globálnou krízou, reforma stíha reformu. V reformách sa všetko mení, len reforma zostáva stála: 7. Vojna všetkých proti všetkým. 8. Prechod na dopredu pripravené pozície. 9. Dámy a páni, pozor, začíname znova – prichádza ďalšia reforma.

Dnes po viac ako 24 rokoch po novembrových udalostiach by nebolo v silách ani viacerých výskumných ústavov (ktoré sa v reformách tiež stratili) nieto ešte jednotlivca podať komplexnú analýzu toho, čo všetko sa stalo. Nedajú sa vymenovať asi ani všetky veci, trápiace dnes bežného občana, ktorý potrebuje pre svoju spokojnosť možno len obyčajnú – dôstojnú – prácu a za ňu plat, čo by mu zaistil primeranú životnú úroveň, zdravotnú starostlivosť a sociálne zabezpečenie. Časť možno sníva aj o kvalitnom vzdelaní, čo by prispela k rozvoju jeho osobnosti a umožnila mu zvýšiť aj svoje šance na „trhu práce“. Koľko je však na Slovensku dospelých ľudí, ktorí to všetko majú?

A ako rád by bol (štatisticky priemerný) obyvateľ či občan Slovenska, keby sa našiel niekto, kto ho vôbec vypočuje. A na to, že nebodaj by ktosi bol ochotný riešiť aj jeho ťažkosti a starosti v každodennom živote, keď nepatrí k žiadnej menšine, nespadá do skupiny, ktorá by mohla dostať nejakú podporu, nemá žiadne ekonomické úľavy ani výhody atď., už radšej ani nepomýšľa.

V záujme prežitia sa väčšina ľudí zmieta medzi askézou a konzumerizmom – to čo mám, ma musí učiniť spokojným a teším sa aspoň tomu, k čomu sa dostanem a užívam si to. Časť ľudí žije však aj vo výdobytku „informačnej“ spoločnosti – rôznych podobách virtuálnej reality. V tejto situácii dochádza k premyslenej manipulácii spotrebiteľa rôznymi zľavami a akciami, na vrcholku ktorej stáli človeka degradujúce akcie typu „šmejdi“.

Elity nás nechali zaplaviť nekvalitným, podradným tovarom, ktorý však nepochádza už len z Číny, ale aj z niektorých krajín EÚ a iných západných štátov. Najhoršie to je asi s potravinami. Stratili sme nielen pomerne vysokú úroveň potravinovej sebestačnosti, ale aj bezpečnosti a to, čo niekedy konzumujeme, škodí nášmu zdraviu.

Nevyhnutnosť reagovať ľavicovo radikálne a autenticky

Našťastie však ľudia rozmýšľať ani dúfať neprestali a nie sú spokojní, hoci sa nám to v tom, čo predvádzajú politici a médiá, nezdá tak. Budúci rok nás čakajú dvoje volieb a tak otázka je, či sa nájde na Slovensku radikálna autentická ľavica, ktorá ponúkne reálnu alternatívu tomu, čo sme zatiaľ v kapitalizme, ktorý sa stal nespútaným, prežívali.

Pri rastúcej nespokojnosti na jednej a apatii na strane druhej je nevyhnutné reagovať ľavicovo radikálne a autenticky nielen na čoraz viac sa zahmlievajúci a nefungujúci stred, ale tiež na radikalizmus a extrémizmus, ktorý začal vypĺňať pravicovú časť politického spektra aj na Slovensku. Z hľadiska historickej sociológie možno podotknúť, že nikdy nie je neskoro, lebo svet je plný neželaných efektov ľudských činností (vrátane pôsobenia najvyberanejších elít), ale uvažovať i konať musíme už dnes. Minimálne z toho dôvodu, aby sme zabránili ďalším škodám z pôsobenia neoliberálnej globalizácie, ktorá vytvára čoraz viac živnú pôdu pre narastanie pravicového extrémizmu na Západe a vo všetkých štátoch, ktoré sa podriaďujú tomuto právnemu, politickému a ekonomickému systému.

1 komentář :

  1. Your post is great and meaningful. Thank you for sharing this article. I would like to receive better and better articles.

    OdpovědětSmazat

Redakce vás žádá, abyste diskutovali slušně, nenapadali spoludiskutující ani autory, abyste argumentovali věcně a fakty. Děkujeme.