Reklama

.

.

čtvrtek 30. června 2016

Európska dezintegrácia a Slovensko. Od mieru k vojne?

Karol Krpala
30. 6. 2016
Vari nie je nič periférnejšieho, ako snaha byť za každú cenu svetoví. Po britskom referende o vystúpení z Európskej únie sa skoro celá naša oficiálna mediálna, politická a analytická obec mentálne nachádza v „City“ a Bruseli. Riešia sa následky odchodu Británie z EÚ a partikulárne aspekty dohody o vystúpení, prevažujú spravidla elitárske pohľady.


Len zriedkakedy počujeme kľúčovú otázku: Aký vplyvný záujem vôbec umožnil realizáciu tohto referenda? Ak by sa v európskych štátoch konalo referendum o členstve v NATO, je pravdepodobné, že podpora pre vystúpenie by bola vyššia ako v prípade vystúpenia z EÚ. A to možno aj u Britov. Ani v Británii, ani v iných európskych krajinách však takéto hlasovanie nehrozí. Politický systém je pre takúto požiadavku uzavretý. Britské referendum však bolo vyhlásené samotným Cameronom, hoci ho nemusel vyhlásiť a program „brexitu“ získal výraznú inštitucionálnu podporu. Postavili sa zaň vplyvné médiá, politické strany a osobnosti oficiálnej britskej politiky. Spontánny odpor verejnosti voči EÚ je síce dôležitou podmienkou procesu, ktorý prebehol, ale sotva môže byť jeho vysvetlením. Spontánny odpor tu máme voči všeličomu a zato nik neotvára politický systém pre takúto agendu.

Rámcovo sú následky „brexitu“ predpovedateľné. V oblasti európskej (dez)integrácie, odchod Británie oslabí európsku ekonomiku, zaťaží úniu vnútornými problémami, pravdepodobne podnieti odchod ďalších štátov, keď nie zo spoločného trhu, tak aspoň z menovej únie. V geopolitickej rovine rozpad EÚ podľa niektorých našich i ruských analytikov (F. Lukianov) povedie k posilneniu vplyvu USA. Tie nie sú odkázané na podporu Británie, úlohu hlavnej „bábky“ prebralo (O. Krejčí) Nemecko. Funkcia politickej integrácie Západu v Európe tak prechádza podľa Lukianova na plecia NATO: „Jedným z výsledkov brexitu je posilnenie NATO ako základnej obruče zvierajúcej Európu. Napokon sa tak deje úmerne rastu napätia v rámci únie. Odchod Británie z nej je iba doplňujúcim stimulom...“ 

(1)

Skupina „starých“ členských štátov už naznačila, ako bude vyzerať riešenie situácie, keď sa separátne stretli cez víkend, fakticky pod vedením Nemecka. Zrejme dôjde k okresaniu únie na jej jadro v podobe skupiny západoeurópskych štátov a potom ten zvyšok.

Čo však toto bude politicky znamenať pre Slovensko? Aké procesy s tým budú spojené? Predstava, že „predsedajúce“ Slovensko bude niečím iným ako len hovorcom EÚ, nie dobre informovaným o tom, čo má hovoriť, by bola naivná. To neznamená, že by sme mali rezignovať na nepríjemnú rolu, ktorá nám pripadla. No bolo by dobré, ak by niekto zostal mentálne aj na Slovensku a zameral sa na to podstatné pre nás.

Politicko-ideologické následky

Ak by v EÚ existovala progresívna antisystémová opozícia voči nej, dezintegrácia by mohla byť impulzom k systémovej zmene. Tá by mohla viesť k integrácií na humanistickejších základoch. Takáto situácia však nenastala. Na západe i u nás sa vyvinulo veľké úsilie na to, aby sa protestné nálady nasmerovali do pravicovo-populisticko-extrémistických subjektov. Tie nepredstavujú reálnu hrozbu neoliberalizmu a už vôbec nie pre NATO, čiže nepredstavujú hrozbu pre vnútropolitické a geopolitické usporiadanie. Otvorený politický extrémizmus v podobe rasizmu a fašizmu, ako to vidíme u nás, navyše vylučuje získanie väčšej spoločenskej podpory a do tohto rámca vtesnaný „protest“ sa tak do značnej miery neutralizuje, aj keď za cenu posilnenia (pre systém „bezpečného“) napätia v spoločnosti. Pre ľavicu zostáva politický systém uzatvorený, a ľavica sa zatiaľ nenaučila primerane reagovať na túto skutočnosť.

V takýchto podmienkach, dezintegrácia EÚ podporí nárast nielen nacionalistických, ale aj extrémistických, hnedých názorov. A to tak samotnou ideologickou asociáciou, ako aj tým, že prebiehajúci proces poskytuje veľké možnosti sebaprezentácie extrémistických skupín najmä v takých prípadoch, keď pôsobia v pre ne otvorenom politickom systéme, ako je to aj na Slovensku. ĽSNS už začala zbierať hlasy pod petíciu pre vypísanie referenda za vystúpenie Slovenska z EÚ. Pokiaľ by sa podarilo slovenským neoľudákom zariadiť, že prezident Slovenskej republiky vyhlási „ich“ referendum, tak bez ohľadu na jeho výsledky sa naturalizujú ako súčasť slovenskej politiky, k čomu nakoniec smeruje rad ďalších faktorov a eminentný záujem istých oficióznych kruhov na takomto vývoji.

Možná ukrajinizácia

Na druhej strane, posilnenie geopolitického vplyvu USA bude viesť aj k ideologickému zdôrazňovaniu ich dôležitosti. Politický sektor „made in embassy“ a pridružená výroba posilní, no hlavne, keďže hegemónom systému už je, výrazne sa zradikalizuje. „Ruská hrozba“ bude zaručene viesť k pozývacím listom a článkom v našich médiách. Iný názor sa okamžite stane príčinou odstránenia z oficiálnej politiky. Robert Fico má smolu, že ten iný názor už vyjadril v septembri 2014.

Dezintegrácia EÚ zvýrazní ekonomickú integráciu s USA. Naša ekonomika je odkázaná na to, či si tu zahraničný kapitál urobí svoj biznis a nechá nám z neho omrvinky. Keď bude chýbať európsky kapitál, tak aký kapitál nastúpi? Celkovo môže dezintegrácia EÚ v podmienkach existencie NATO spôsobiť ekonomické a vojenské obsadenie východnej časti únie, ako nástroje posilnenia už existujúcej politickej kontroly. Toto vlastne zapadá do už dávnejšie sformulovaného scenára. (2)

Celkovo možno čakať dva úzko prepojené dopady dezintegrácie EÚ na našu politiku: nárast pre systém „bezpečného“ pravicového extrémizmu, čiže ukrajinizácia politiky, fašizujúci sa neoliberalizmus na jednej strane, a na druhej strane ekonomické, politicko-ideologické a najmä vojenské natláčanie sa USA do nášho priestoru. Tento model je ideálny na presadzovanie určitých záujmov. Nie je ťažké si predstaviť situáciu, keď by prítomnosť extrémistických bánd ospravedlnila rozmiestnenie cudzích vojsk na našom území a následné vtiahnutie do niečoho, kam by sme vtiahnutí byť nechceli. Iní extrémisti, alebo iba iné frakcie extrémistov tých istých, by zatiaľ úspešne blokovali parlament, občiansku spoločnosť, resp. opozíciu voči takémuto vývoju. To je iba obligátny model vyskúšaný a práve prebiehajúci okrem iného aj na druhej strane našej východnej hranice.

Nové poňatie geopolitických, aj vnútropolitických vzťahov
Dezintegrácia EÚ vlastne iba podporuje vývojové trendy, ktoré tu boli už predtým a konštantne pokračujú. Na tej najvyššej, geopolitickej úrovni „inváziu“ USA do Európy, a na úrovni (našej) miestnej politiky, vytváranie podmienok pre to, aby boli vytvorené vnútropolitické podmienky pre, nazvime to „nové poňatie geopolitických vzťahov v Európe“. Preto aj vyvstáva otázka, či možno dezintegráciu EÚ chápať ako proces nezávislý od nového poňatia geopolitických vzťahov v Európe.

Otázku o tom, čo je v tomto vzťahu závislou a čo nezávislou premennou, si môžeme zodpovedať a nebude to mať nijaký vplyv na geopolitické procesy. Naše vnútorné podmienky sú však tým faktorom, ktorý môže mať zásadný vplyv na spôsob, ako sa tieto procesy prejavia v našom priestore, a teda aj na náš ďalší politický vývoj. Pokiaľ vytvoríme priaznivé podmienky pre určitý vývoj, tak tento vývoj zrejme aj nastane.

Smer nie je hegemónom tohto politického usporiadania. K otvoreniu politického systému pre Smer došlo pri stabilizácií neoliberalizmu preto, aby pokryl a začlenil do systému veľkú skupinu ľavicových názorov, ktoré musel systém v podstate nedemokraticky neutralizovať pri voľbách v roku 2002. Teraz je však iný nástroj na neutralizáciu málo artikulovanej kritiky usporiadania, tým nástrojom sú neoľudáci. Dá sa očakávať rekonštrukcia politickej scény, kde popri (neo)fašistickej pravici bude pôsobiť neoliberalistická pravica a neoliberalistická, „kultúrna“ ľavica ako diskusný partner pre pravicový extrémizmus. Smer nie je potrebný. (3. 4)

V tomto politickom kontexte treba chápať aj majdanizačné tendencie, ktoré tu vidíme už od volieb. Tieto tendencie majú charakter stupňujúceho sa tlaku a v poslednej dobe sa hovorí dokonca o väznení politikov, po ulicou formulovaných a mediálne podporených obvineniach z korupcie, tak ako to poznáme z Ukrajiny. Tieto názory implicitne zaznievajú už z tých najvyšších miest. (5)

Radikalizáciu politického sektora made in embassy by bolo ťažké zastaviť, o to však hlúpejšie ignorovať. Celý tento sektor a pridružená výroba by však boli oveľa nebezpečnejší, ak by sa na Slovensku rozvinul extrémizmus nielen v parlamente, ale aj v oblasti kvázi militárnych skupín. Tie nie sú využiteľné len v geopolitickej hre, ale sú aj výrazným faktorom zostrenia situácie v procese tzv. farebnej revolúcie. Navyše, tá s ich pomocou môže plynulo prerásť do občianskej vojny. Extrémisti spoľahlivo rozbijú integritu spoločnosti a jej schopnosť brániť sa pred týmto vývojom, alebo mu čeliť. Po niekoľký raz poukážme znova na Ukrajinu.

Nový faktor destabilizácie

Tak ako kompetentní ignorovali nárast neoľudáctva a potrebu politických protiopatrení, čo viedlo k postupnému prieniku hnedej pravice do oficiálnej politiky, teraz ignorujú druhý diel tejto hry. A tým je pomerne rýchly rozvoj spomínaných militárnych skupín. Motív ich vzniku je plne legitímny – zabezpečujú brannú prípravu mladých ľudí, ktorí pociťujú deficit v tejto oblasti.

Problém je v tom, že tento legitímny cieľ zabezpečujú často skupiny, napojené na rozkvitajúci pravicový extrémizmus. Ak sa pozrieme na spôsob ich medializácie, nápadne to pripomína spôsob, akým došlo ku spropagovaniu Kotlebu. Akože „kritika“ je v skutočnosti zviditeľňovaním a propagáciou. Sleduje sa hlavne ideologické asociovanie branných aktivít s extrémizmom, ale zároveň, sa im poskytuje dostatočný priestor v médiách na to, aby sme týchto extrémistických brancov mali čo najviac. Dnes ide už o stovky ľudí, branne sa pripravujúcich, a zároveň, niekedy oprávnene, inokedy zas neoprávnene mediálne označených ako extrémisti ba rovno ruskí agenti, ktorí tu pripravujú podobné povstanie ako na Donbase.

Nedávne vojenské cvičenie Anakonda 2016 v Poľsku, už bolo založené na scenári, ktorý predpokladá obranu pred napadnutím takýmito proruskými brannými organizáciami pôsobiacimi na území a zloženými z občanov štátov NATO. (6) Čiže vlastne simulovalo to, čo poznáme od roku 1968 ako bratskú pomoc pred (vykonštruovanými) kontrarevolucionármi. Zúčastnilo sa ho vyše 30 tisíc vojakov, čo je len o štvrtinu menej, ako počet nemeckých vojsk vyslaných na okupáciu Slovenska v roku 1944. Cvičenie iba preverovalo praktické uplatnenie doktríny pružnej reakcie na hrozbu, ktorá nie je vojenským napadnutím a nie je ťažké si predstaviť cielenú politickú konštrukciu takejto hrozby.

Čo robiť?

Rozvoj extrémizmu, ktorý nehľadiac na to, že systém neohrozuje, ťaží z existencie kritických názorov na systém, nemožno zastaviť oficiálnymi nástrojmi. Ak desiatky percent ľudí neveria režimu (čo je normálne), tak ich neoslovia oficiálne médiá, mimovládky, ani prezident Kiska. Stačilo vytvoriť priestor pre artikuláciu neextrémistických (ľavicových) kritických názorov, ktoré by z pohľadu veľkej časti antisystémových voličov urobili hnedú pravicu pre ľudí nepríťažlivou. Oficiálny režim by pritom mohol zostať (aj by zostal) pre ľavicu uzavretý, ale rozvoj alternatívnej politickej kultúry by umožnil ľuďom s kritickými názormi nasmerovať politickú aktivitu konštruktívnym smerom. Toto nenastalo, pretože práve tomuto sa snažili určité kruhy zabrániť otvorením systému pre hnedú pravicu. Smer nepatrí k týmto politickým silám, situáciu však podcenil, hoci informácie o vývoji mal.

Otázka je, či podcení aj druhú informáciu ktorú má a to nástup militárnej frakcie extrémistických politických zoskupení. Ako poukázal aj pravicový bezpečnostný analytik Bránik, pokúšať sa ignorovať, ale rovnako aj potierať skupiny mladých ľudí so záujmom o brannú prípravu, by bolo to najhoršie, čo sa dá urobiť. (7) Dnes nie je problém získať brannú prípravu u súkromnej firmy. Extrémisti môžu takýchto mladých ľudí podchytiť a poskytnúť im trebárs aj financie na absolvovanie branného výcviku dokonca i v prípade, že by im niekto zakázal venovať sa brannej činnosti, čo nie je právne reálne. A propos, Kotleba plánuje podľa Jána Cupera investovať 5,2 milióna eur do „domobrany“. (8)

Väčšina mladých ľudí do branných organizácií nevstupuje z extrémistických pohnútok. Ich pohnútky sú normálne a legitímne. Ak sú však branné kluby napojené na extrémizmus jedinými, ktoré dokážu takýto výcvik poskytnúť, potom normálni mladí ľudia sa dostávajú do poľa ich príťažlivosti. Pokiaľ týchto ľudí zneužijú určité kruhy, slovenskí občania sa môžu čudovať presne tak, ako Ukrajinci v apríli 2014, keď zistili, že v ich krajine prebieha vojna. Pritom ak by im to povedal niekto štyri mesiace predtým, ťukali by si prstom na čelo.

Na záver

Nedávno zosnulý analytik Sergej Chelemendik opakovane varoval pred hrozbou, ktorú považoval za mimoriadne akútnu – pred hrozbou vojny v Európe. (9) Z logiky geopolitických vzťahov vyplýva, že táto vojna sa rozhára na hranici medzi ruskou a americkou „sférou vplyvu“. Čiže na hraniciach NATO. Vychádzal pritom z určitej svojskej aplikácie konceptu imperializmu, podľa ktorého kapitalizmus vždy závažné štruktúrne problémy rieši expanziou a vojnou. Chelemendikov pohľad sa opieral hlavne o dobrú znalosť histórie. Historický pohľad dáva len malý priestor na pochybovanie o správnosti tejto poučky.

Európska integrácia mala jeden pozitívny efekt, ktorý bol vlastne jedným z motívov jej vzniku. Bol to mier v Európe. S určitými výhradami a výnimkami, ale v zásade aký-taký mier. Príčiny boli dvojaké. Jednak, že spolupráca medzi európskymi štátmi tlmila vojnové sklony. Druhá príčina spočívala aj v tom, že najmä po rozpade bipolárneho sveta, rodiaci sa „európsky záujem“ tlmil zámery globálnych mocností, ktorým je v zásade jedno, či bude v Európe vojna a za istých okolností z nej môžu mať dokonca osoh.

Poznámky:

(1) USA stavili na Berlín. In: Pravda, 25.6.2016, porovnaj Федор Лукьянов: Против ветра? https://rg.ru/2016/06/26/fedor-lukianov-licom-brexit-stal-prostoj-britanec.html
(2) George Friedman, “Europe: Destined for Conflict?” (prednáška 3.2.2015) In: Chicago council, https://www.thechicagocouncil.org/event/europe-destined-conflict
(3) Krpala, K.: Čo sa dá (ne)vyhrať v parlamentných voľbách na Slovensku? In: Slovo. www.noveslovo.sk
(4) Krpala, K.: Od neoliberalizmu k neoľudáctvu. Otáznik nad legitimitou hnedo-modrého výsledku parlamentných volieb. In: Slovo. www.noveslovo.sk
(5) Rothmayerová, G.: Kaliňák je páčidlo, výsledkom má byť nový cézar. In: Slovo, 30.6.2016
(6) Vojenské cvičení Anakonda 2016: Pod prahem války. In: Armádní noviny, 30.5.2016 http://www.armadninoviny.cz/vojenske-cviceni-anakonda-2016-pod-prahem-valky.html?hledat=Anakonda+2016
(7)Mladíkom, čo cvičia v maskáčoch po lesoch, by odborník naordinoval Zväzarm. In: aktuality.sk, 26.2. 2015
(8) Vlastenec nie je fašista. (Rozhovor s J. Cuperom), In: Extra plus č. 6/2016
(9) Chelemendik, S.: Dá sa zastaviť vojna v Európe? In: Nová republika, 23.6.2015. http://www.novarepublika.cz/2015/06/sergej-chelemendik-da-sa-zastavit-vojnu_23.html

Pozn. red. Autor je politolog

1 komentář :

  1. Pobrexit
    Za Brexit je odpovědná Britanie i EU rukou společnou a nerozdílnou. Britové zvolili svobodu, ať to stojí, co to stojí. David Cameron okamžitě ohlásil svůj odchod z pozice předsedy vlády.Tomu se říká demokracie. Elity EU by měly udělat totéž! Za to co udělala Britanie si zaslouží náš hold a uznání! Okamžité odvolání Britských zástupců v EU z jednání zní jako řeč válečného štváče. Současné jednání bude rozhodovat o budoucnosti nejen EU ale i VB. Všechny státy EU, ale i VB, jsou vnitřně rozděleny jen díky nepřístojné politice vrcholných orgánů EU. Jednotu evropy je nutno zachovat! Veškeré hlasy o vystoupení z Eu vznikly ne z nacionálních důvodů, ale z pocitu přílišného utažení smyčky okolo krku národů evropy a byly příčinou i Brexitu! Smyslem jednání v Bratislavě by mělo být nastolení takových změn v evropě takového významu, aby Britanie litovala svého brexitu a mola jej sama vrátit i přes to, že její zájmy mají větší rozměr než zájmy zbývajících států na národů evropy.Nejvyžším zájmem států evropy musí být budování jednotné a svobodné evropy! Svobodných občanů i národů. IKK!

    OdpovědětVymazat

Reklama