Reklama

.

.

pátek 22. července 2016

Neoliberalizmus, neofašizmus a islamský extrémizmus


Karol Krpala
22. 7. 2016
Teroristické útoky v západnej Európe, nástup pravicového extrémizmu na Západe i u nás, pokus o štátny prevrat v Turecku, ktorý len prispel k upevneniu snáh prezidenta Erdogana o vybudovanie islamistickej diktatúry, rasisticky motivované „poriadkové hliadky“ organizované neoľudákmi na Slovensku. Len výpočet domácich a európskych politických udalostí za posledné obdobie naznačuje, že v rámci systémového neoliberalizmu sa určitým spôsobom prejavujú ďalšie dva javy. Na jednej strane je to tendencia k neofašizmu, na strane druhej prejavy islamského extrémizmu.


Spoločenská frustrácia

Francúzsko zasiahol v krátkej dobe už tretí teroristický útok spáchaný francúzskym obyvateľom moslimského pôvodu. K útoku nákladiakom v Nice, pri ktorom zahynulo 84 ľudí, sa prihlásila teroristická organizácia Islamský štát (IŠ) zjavne až následne. Aj keď vyšetrovanie ukazuje, že páchateľ zrejme mal pomocníkov, zdá sa, že aj tento teroristický čin spadá do vzorca útokov, ktoré spáchal deprivovaný človek či už „na vlastnú päsť“, alebo s komplicmi, no bez priamej podpory teroristickej siete a bez náboženských motívov.

Jeho vykonávateľ spĺňa podobný profil ako páchatelia predošlých útokov uskutočnených v poslednej dobe v západnej Európe, ktoré priamo zorganizoval IŠ. Je to príslušník moslimskej menšiny a k útoku ho motivovala sociálna frustrácia. Rozdiel medzi útokom, ako bol zrejme aj ten posledný, a predchádzajúcimi akciami teroristov je len v tom, že v niektorých prípadoch IŠ inštitucionálne a ideovo „prikryl“ tieto akcie, kým iné boli spáchané bez faktickej účasti IŠ a bez (formálneho) vťahovania náboženských motívov.

Jednotiaci vzorec všetkých týchto útokov je spoločenská frustrácia, nespokojnosť so spôsobom fungovania spoločnosti, v ktorej človek žije, ako i príslušenstvo k určitej etnickej a náboženskej menšine, čiže určitý konkrétny kultúrny „background“. Náboženské motívy a kontakty s islamskými teroristami nie sú nevyhnutné. Zjavne aj u viacerých páchateľov predošlých útokov, ktoré prebehli pod hlavičkou IŠ, hrali len inštrumentálnu rolu. Poskytli „kauzu a rámec“ (Olivier Roy), pre odventilovanie hnevu jednotlivca. Zostáva otázka, prečo všeobecne rozšírená nespokojnosť s pomermi vedie k terorizmu často práve v kombinácií s konkrétnym kultúrnym zázemím.

Obmedzený rámec výberu

Silná spoločenská frustrácia väčšinou vedie ľudí k negatívnemu postoju voči sociálno-politickému usporiadaniu, v ktorom žijú. Základným „ideologickým“ postojom každého človeka je prosystémový alebo antisystémový postoj. Od tohto základného stanoviska sa odvíjajú ďalšie postoje politicko-spoločenskej povahy, ako inklinácia k určitej ideológii, subjektu či spôsobu politickej akcie.

Konkrétny spôsob, akým ľudia prejavia svoj základný ideologický postoj, je daný do značnej miery „ponukou“ kultúrnych schém, teda dostupnosťou určitých informácií. Nikto nebude inklinovať k názorovej alternatíve, ktorá nie je v kultúrno-informačnom priestore prítomná a teda je nedostupná referenčnému rámcu daného človeka. Naopak, ak je v kultúrnom prostredí daného jednotlivca prítomná iba jedna alternatíva umožňujúca vyjadrenie jeho základného ideologického postoja, tak je vysoká pravdepodobnosť, že na jeho vyjadrenie si zvolí práve tento spôsob. Druhá možnosť je, že jeho názor zostane neartikulovaný.

Západoeurópske spoločnosti, rozdelené do dvoch dominantných kultúrnych skupín (pôvodní obyvatelia a výrazná menšina moslimského pôvodu), zabezpečili, že aj v jednom aj druhom kultúrnom okruhu sú dostupné len také formy artikulácie antisystémového postoja, ktoré pre systém nie sú nebezpečné, pretože neútočia efektívne na jeho podstatu. V prípade väčšinovej populácie sa tento problém dotýka uzavretosti politického systému pre ľavicu a jeho otvorenosti pre extrémistickú pravicu. U subkultúry, ktorá nie je až tak dotknutá oficiálnym režimom, uzavierajú rámec možného výberu islamisti. Frustrovaný príslušník moslimskej menšiny má kultúrne dostupný spôsob, akým môže efektívne vyjadriť svoj kritický postoj, v podobe islamského extrémizmu. S jeho logikou teroristického boja.

Nástup hnedej pravice

Na západe sa vyvinulo veľké úsilie pre to, aby sa protestné nálady nasmerovali do pravicovo-populisticko-extrémistických subjektov. Tie nepredstavujú reálnu hrozbu pre sociálno-politické usporiadanie a fakticky k nemu ani neposkytujú alternatívu. Politický extrémizmus v podobe rasizmu a fašizmu navyše vylučuje získanie väčšej spoločenskej podpory a do tohto rámca vtesnaný „protest“ sa tak do značnej miery neutralizuje, aj keď za cenu posilnenia kultúrneho, no pre systém nie až takého nebezpečného napätia v spoločnosti.

Analogický vývoj vidno na Slovensku. Hnedá pravica dostala priestor v oficiálnej politike aj preto, že napriek jej snahe osloviť antisystémové hlasy v spoločnosti v skutočnosti nie je zameraná proti systému (nie je antikapitalistická), a svojím extrémizmom strápni akékoľvek prvky systémovej kritiky, ktoré jej médiá vložia do úst. Dojem protestnej agendy síce zvýši podporu extrémistov, ale na druhej strane extrémizmus oslabí protestnú agendu. Ľavica, pre ktorú zostáva politický systém uzatvorený, sa nenaučila primerane reagovať na túto skutočnosť. Najmä preto, že sa zdráha pomenovať fakt uzavretosti politického systému.

Technológia fašizmu
Fašizmus je hlavne politickou technológiou. Nástup fašizmu v 30. rokoch 20. storočia, plnil analogicky ako dnes systémovo-stabilizačné funkcie. Táto technológia ťaží z ideologického mechanizmu, ktorý využívala už šľachta. Tá pozývala príslušníkov židovskej komunity, aby následne umožnila organizáciu pogromov, pri ktorých ľudia ventilovali sociálne napätie, ktoré by sa inak obrátilo voči tým, ktorí boli jeho hlavnou príčinou. Teda šľachte. Následkom tejto politiky bolo aj to, že v ideologickom priestore sa až tak nerozvíjali koncepty, ktoré by ohrozovali aristokraciu, ale skôr rôzne pseudozdôvodnenia toho, čo frustrovaní ľudia konali.

Ľudia ktorí sú nespokojní so systémom, za určitých okolností môžu svoju nespokojnosť prejavovať jeho pasívnou, ba i aktívnou podporou. Do vzťahov a javov ktoré sú predmetom ich frustrácie, si dokonca môžu premietnuť svoj životný príbeh, čiže predstavujú si samých seba v pozícií tých, ktorí ich frustrujú. Agresivita nie je nasmerovaná na sociálny vzťah alebo inštitúciu, ktorá spôsobuje frustráciu, ale na nejakého človeka alebo skupinu ľudí.

Tento mechanizmus funguje najlepšie pri splnení dvoch podmienok: jednak je to sklon človeka k akceptácií dominantných sociálnych vzorov, no a tým zrejme kľúčovým faktorom je prenos frustrácie/agresivity na zástupný objekt. Nespokojnosť spôsobuje agresivitu, ktorá, ak nemá byť nasmerovaná na toho, kto ju spôsobil, musí byť nasmerovaná na niekoho iného. Vzhľadom na istú prirodzenosť kultúrnych a rasových klasifikácií je najlepšie, ak sa stane týmto zástupným objektom odlišná kultúrna, rasová, náboženská skupina.

Počas II. svetovej vojny sa stal fašizmus vo veľkej časti Európy vládnucou ideológiou. Dôvodom počiatočnej podpory fašizmu zo strany vplyvných finančných a politických kruhov v Nemecku i Británií a USA (Británia koketovala s fašizmom, spomeňme fotky hajlujúceho anglického futbalového tímu), bola aj snaha zabrániť tomu, aby v Nemecku došlo k socialistickej revolúcii a systémovej zmene. Dnes sa fašizmus nestane vládnucou ideológiou. V podobe, v akej nie je nebezpečný pre systém ako celok, je však preň otváraný politický priestor z dôvodov analogických ako v 30. rokoch. Bráni systémovej zmene.

Radikálny príklad takéhoto vývoja vidíme na Ukrajine, kde boli neofašisti podstatnou zložkou posledného prevratu a sú tiež podstatnou súčasťou aktuálneho neoliberalistického politického usporiadania. Napriek radikálnej rétorike i prejavom to posledné, o čo sa usilujú, je zvrhnutie súčasného usporiadania a nástup systémovej alternatívy. Pozorujeme teda určitú mieru inkorporácie fašizmu do vládnucej neoliberalistickej ideológie a systému.

Islamský extrémizmus

Islamský extrémizmus v kultúrnom prostredí moslimov plní analogickú funkciu ako fašizmus v európskej kultúre. Bol to práve tento druh ideologického extrémizmu, ktorý neutralizoval ľavicové hnutia v moslimskom svete. Je pritom v zásade irelevantné, či je agresivita nasmerovaná proti nejakej kultúrnej menšine, tak ako to vidíme na území ovládanom IŠ, alebo či je nasmerovaná proti väčšine, čiže pôvodnej kresťanskej populácií, ktorá reprezentuje „systém“ z pohľadu frustrovaného a izolovaného príslušníka moslimskej menšiny v Európe.

Islamský štát je vlastne (a)typickým fašistickým útvarom. Popiera demokratický princíp ako aj ľudské práva, je antiľavicový, rasistický, genocídny. Agresivita ako kľúčový faktor fašizmu sa aj v prípade extrémnych islamistov ventiluje prejavmi dominancie, asymetrických sociálnych vzťahov, kultom „vodcu“, sily a brutality. Podobne ako fašistické Nemecko frustráciu svojich členov aj IŠ rieši prísľubom expanzie a podrobenia sveta. Tak ako u vojnového Slovenského štátu badáme prelínanie fašistickej ideológie s náboženstvom (klérofašizmus), analogický jav vidno u IŠ. Je to istá forma klérofašizmu – islamofašizmus.

Eurofašizmus a islamofašizmus

Mechanizmus prechodu kresťanského mladíka k extrémnej pravici a zdanlivo šokujúci prechod moslimskej dievčiny žijúcej na Západe ku IŠ, je v podstate analogický. Frustrácia zo spoločnosti vedie k nutnosti vymedziť sa voči „systému“, voči (danému usporiadaniu) spoločnosti. Táto nutnosť pracuje so vzorcami, pre ktoré je určujúca kultúrna „stopa“ v prostredí. Mladíkove kultúrne prostredie mu v tomto smere neposkytuje iný výrazný kultúrny bod ako hnedú pravicu, ktorá síce systém neohrozuje, ale ťaží z „protestného“ imidžu. Dievčina žije v kultúrnom prostredí, ktoré jej v tomto smere neposkytuje iný kultúrny bod ako islamský extrémizmus. Frustrácia má u nej aj nádych menšinovej krivdy. Podstata prenosu frustrácie na zástupný objekt je u oboch mladých ľudí zhodná.

Ten „iný“ kultúrny bod, ktorý by umožnil inú artikuláciu svojho kritického názoru na systém, obom mladým ľuďom chýba aj preto, lebo ľavica, v podmienkach pre ňu uzavretého politického systému rezignovala na iné ako systémové formy aktivity a teda jej neostáva nič iné ako politicky neexistovať. Pokiaľ nemôže efektívne kandidovať vo voľbách, nerobí radšej nič. Respektíve robí iba to, že neefektívne kandiduje, podporujúc tým legitimitu systému a tým aj dôvod oboch mladých ľudí nájsť si kultúrny bod, ktorý je pre nich dostupný.

V skutočnosti je príčina frustrácie moslimskej menšiny i kresťanov zhodná. Sú to systémové podmienky. V rámci nich sa vytvoril mechanizmus, pracujúci s ľudskou agresivitou a sociálno-kultúrnymi klasifikáciami. Fašizmus a islamský extrémizmus (islamofašizmus) sa zároveň môžu sociologicky podporovať najmä v prostredí stretu kultúr. Prenos frustrácie na zástupný objekt u jednej kultúrnej skupiny posilňuje analogický mechanizmus u druhej kultúrnej skupiny. Sociologické podmienky pre tento proces sú, samozrejme, akiste len čírou náhodnou zhodou okolností, veľmi „dobré“ a stále sa „vylepšujú“. Je to ako začarovaný kruh.

Riešenie v nedohľadne?
Problém by sa dal riešiť tým, že by niekto poskytol ideovo-kultúrny základ pre reálnu kritiku systémových javov. Tá by nasmerovala nespokojnosť ľudí na tie javy a vzťahy, ktoré sú jej príčinou. Čiže na systémové javy, vzťahy a ich prejavy na rôznych úrovniach spoločenského života. A zároveň, by ľuďom niekto vysvetlil, ako pracuje mechanizmus prenosu frustrácie na zástupný objekt.

Problém je, že po prekročení určitej „teploty“ sa dá tento proces veľmi ťažko zastaviť. Psychologické faktory ako agresivita a sociálno-kultúrne klasifikácie sa pretransformujú na silné kultúrne javy. V určitom štádiu sa proces dostáva do nenávratného bodu, keď spoločnosť svojimi vnútornými mechanizmami už nie je schopná korigovať prebiehajúcu špirálu politickej agresivity. Proces zastaví až vonkajší faktor, resp. moc.

Druhý problém je, že reálna systémová kritika, všeobecne povedané ľavica, nie je schopná uvedomiť si jeden podstatný fakt. V situácií, keď politický zápas nie je možné viesť v oficiálnom politickom systéme (je uzavretý), politika sa dostáva do kultúrnej roviny. Ak nemôžete vytvoriť kritiku systému či reálnu opozíciu voči nemu v parlamente, mali by ste to urobiť v spoločnosti. Je to oveľa efektívnejšie ako v parlamente. Lenže toto nikdy nedokážu pochopiť ľudia, ktorí poňali politiku ako „výťah“ do parlamentu. Dokonca ani vtedy, keď je takáto predstava čírou fantazmagóriou. A sme znova pri tých psychologických faktoroch a ľudských slabostiach. Lenže na takéto ľudské slabosti tu teraz nie je čas a priestor.

Pred nenávratným bodom

Hore popísaná technológia sa dá chápať aj ako proces rozkladu spoločnosti v záujme zachovania systému. „Systém“ ako dočasný stav usporiadania spoločnosti (kvázi entita, ktorá zároveň reprezentuje časť spoločnosti) a spoločnosť, ktorá existovala už predtým, ako vznikol systém a, pochopiteľne, chcela by žiť aj po jeho skončení, majú vždy rozdielne záujmy. Ich rozdielnosť vystupuje do popredia v čase krízy. Tá sa dá riešiť dvoma cestami.

Prvou je reforma, resp. zmena systému, čo je vždy spojené s likvidáciou väčšej či menšej časti dovtedy dominantných systémových záujmov. Druhou je rozklad dovtedy existujúcej spoločnosti s cieľom zachovania systému. Systém, samozrejme, nechce spoločnosť vyhladiť, má rôzne, vládnucimi záujmami motivované, sociálno-inžinierske plány na elimináciu pnutia medzi ním a spoločnosťou. Výsledkom má byť nejaký nový, jemu vyhovujúci stav spoločnosti. História však v tomto smere prakticky nepozná príklady úspešného riešenia.

Ak sa presadzuje druhá zo stratégií, znamená to, že systém v tej podobe a pri tej konštelácií dominantných záujmov, v akej existuje, stratil schopnosť zásadnejšej vnútornej reformy. Potom nastáva veľmi radikálna situácia „kto z koho“ – systém, alebo spoločnosť?

Implikácie pre Slovensko
Vyššie popísané javy v rôznej miere zasahujú aj Slovensko. Naša výhoda spočíva aj v tom, že u nás ešte nedospeli do nenávratného bodu. Kultúrne rozpory, ktorým čelia západoeurópske krajiny, na Slovensku zatiaľ nie sú veľké a Ficova vláda pracuje na tom, aby situácia nespela k tomuto scenáru.

Žiaľ, na druhej strane, rómsky problém je zneužiteľný a jeho zneužitie musíme očakávať už v najbližšej dobe. Pravicoví extrémisti sa v tomto smere svojimi zámermi ani netaja. Podobne budú zneužité aj iné kultúrne rozpory, ktoré sa často systematicky zvýrazňujú. Hnedú pravicu už v oficiálnej politike máme. Politický systém bol pre ňu systematicky otvorený tak, ako bol uzavretý pre ľavicu. Všetky tieto procesy prebiehajú na pozadí strategických plánov na vojenské obsadenie stredoeurópskeho priestoru a celkovú, zásadnú úpravu geopolitického usporiadania v Európe. To nie je dobrá kombinácia faktorov.

Systémová a nesystémová ľavica – prebudia sa?

Vzhľadom na úplnú otvorenosť politického systému pre hnedú pravicu a vytvoreniu skoro ideálnych podmienok pre jej vstup do oficiálnej politiky, sa jej volebný zisk prakticky rovná jej spoločenskej podpore. Hnedá pravica na Slovensku zatiaľ nemá vysokú spoločenskú podporu. Pri využití všetkých systémových možností na mobilizáciu svojej volebnej podpory v posledných parlamentných voľbách získala 4,8% všetkých voličských hlasov.

Väčšina volebného zisku hnedej pravice je pritom tvorená politicky dezorientovanými ľuďmi, ktorí sa k nej priklonili preto, že politický systém nebol otvorený pre nič iné, čo by vytváralo reálny dojem antisystémovosti. Ak by títo ľudia mali inú možnosť, ako vyjadriť svoj názor, nevyjadrili by ho voľbou ĽSNS. Je tu šanca zvrátiť proces fašizácie. Samozrejme, nie je reálne, že tento politický systém by sa zrazu otvoril pre ľavicu. Problém možno riešiť skôr tak, že sa vytvoria iné formy aktivizácie antisystémových hlasov v spoločnosti.

To by však nesystémová ľavica musela prekročiť svoj tieň a začať pôsobiť tak, ako nechce byť zvyknutá. Ako opozičné mimoparlamentné a mimosystémové hnutie, a nie komparzista v hre na demokraciu. V pre ňu uzavretom oficiálnom politickom systéme sú jej šance nulové. V spoločnosti sú jej šance obrovské. Väčšina systémovo-kritických hlasov v spoločnosti na hru s ĽSNS nenaletela. Ľudia intuitívne chápu politické procesy a je spoločenská objednávka po tom, aby ich názor niekto fundovane artikuloval. To by však vyžadovalo zmeniť stratégiu politickej existencie a organizačné formy nesystémovej ľavice od základu.

Systémová ľavica, ktorá nie je hegemónom systému, je v ňom len dočasne trpená a už-už sa jej zmajdanieva, by si mala uvedomiť svoj reálny politický vzťah k antisystémovej, resp. ľavicovej opozícií. Aj systémová ľavica sa nachádza jednou nohou v disente a môže tam byť oboma nohami, ak situáciu nebude akútne riešiť.

Záchranná brzda

Je nevyhnutné hľadať efektívne formy spolupráce tak, aby sme vyrazili deštrukčným politickým silám ich tromfy. Jedným z viacerých tromfov, ktoré môžu zohrať v politickom procese silne deštrukčnú rolu, je snaha hnedej pravice získať kontrolu nad občianskymi brannými aktivitami. Tieto aktivity ako legitímnu formu občianskej iniciatívy ťažko potláčať. Preto je nutné, aby boli občianske branné aktivity na dôstojnej úrovni zabezpečované niekým iným ako hnedou pravicou.

Práve cez kontrolu občianskych branných aktivít hnedou pravicou a ich nasmerovaním z pohľadu extrémistov „správnym“ smerom by mohla situácia aj na Slovensku prekročiť nenávratný bod. A to vo viacerých ohľadoch. Tieto aktivity v rukách hnedej pravice majú potenciál nielen vytvoriť spomínané kultúrne a politické napätie, ale aj podmienky pre tvrdú formu slovenského Majdanu, či rozvrat postavenia štátu v geopolitických ohľadoch. Lenže zatiaľ čo v slovenských horách cvičia branné skupiny, z ktorých sa viaceré už dostali pod vplyv extrémistov a iné sa môžu dostať a zároveň geopolitické mračná sa zaťahujú nad Európou, naši kompetentní sa venujú obvyklému malichernému politickému biznisu.

Čeliť situácii, k akej sa približujeme, vyžaduje silné pragmatické myslenie na všetkých stranách a nielen rôzne odtiene provinčného karierizmu. Odbornosť sa tu však zatiaľ určuje často podľa politického a klientelistického zázemia. Schopní ľudia so vzdelaním a kompetenciami v tých smeroch, o ktoré práve ide, sú tu často „upratovaní“ na okraj preto, aby sa neuškodilo klientským vzťahom s ľuďmi zneužívajúcimi svoje inštitucionálne zázemie na vytváranie dojmu „vedeckosti“ či „profesionalizmu“, hoci reálne nerobia nič prínosné. V periférijných podmienkach je zrejme toto ten najväčší problém. Ak by sme ho prekonali, šance na uregulovanie nastávajúcich problémov nie sú najhoršie, pretože informácie o nich máme. Typicky provinciálny problém je, že zatiaľ málokoho zaujímajú.

7 komentářů :

  1. Svět (Evropa) je v údivu? Proč se nedivili když Střední Východ a Afriku obraceli a obracejí k obrazu svému, co různé sankce, to není ekonomický terorismus? Co paušální vyloučení ruských sportovců, to není politický terorismus? Co je a co není terorismus? Když na to doplatí ti druzí je to OK a když my tak je to terorismus? Co když si ti druzí budou říkat totéž.

    Hledejme cestu jak spolu žít bez násilí, vojenského, politického, náboženského, ekonomického atd. ne jak ty druhé zlikvidovat, pak bychom mohli být ti druzí třeba právě my.

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Vyjádřil jste to zcela přesně!
      ---
      Neoliberální koncept společnosti je cestou do pekel. Hovoří o tom autor Krpala, podobně to (na tomto webu) popsala i prof. Kučerová. A nejsou jedinými.
      Jenže, pokud se proti neoliberalismu nepostaví celé národy (zejména ty silné), bude ten zlořád dál a dál požírat civilizaci, o jakou bychom stáli.
      Ta darwinistická zřejmě není k normálnímu žití lidu obecného. Vytváří podhoubí pro masovou frustraci a dál už to známe ...

      Vymazat
  2. Neofašismus, extrémismus, islamismus podporovali a stále podporují lidé stojící za rozhodnutím vlád.
    Nikdo z lidí chodících do práce nerozhodl o Jugoslávii, Iráku, Libyi, Sýrii, podpoře neofašistů na Ukrajině i ve vlastních státech, podpoře islamistů a následně migraci a mnoha dalších rozhodnutích.
    Lidé jen volí své politiky, kteří se následně o lidi nestarají, avšak sami je ovlivňují a tím si vytváří podmínky pro svoje znovuzvolení.
    Politici plní předem zadané cíle oligarchů, dnes nadnárodních. Jejich největší doupě je v Americe. Mezinárodní instituce má ve svých rukou tzv. demokratický západ, a jsou především na americké půdě. Amerika jako militaristický stát si proto přivlastňuje právo rozhodovat a kroutit ruce nepohodlným režimům.
    Proto je dnešní situace taková, jaká je.

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Výstižně popsáno. Jak za takovéhle situace jednat? Nenechat si otrávit myšlení a poštvat se proti sobě navzájem. A využít mocenských bojů, podle přísloví "když se dva perou třetí se směje". Zatím je to obraceno proti nám, ale pokud budeme podporovat i pouhou myšlenkou ty, kteří se snaží o mírovou spolupráci svébytných národů spravující své domluvené území, pak nějaká šance je dobrou budoucnost je.

      Vymazat
    2. Máte pravdu. Myslím si to samé.

      Takových lidí je ve společnosti jistě více.
      Proto se jim zatím žádnou velkou válečnou mašinerii se spoluúčastí národů různých států nepodařilo rozpoutat. I když se o to všemožně snaží.

      Vymazat
  3. K extrémismu jakéhokoliv druhu:
    rozvinutý socialismus nás tvrdě a nemilosrdně "vedl" k internacionalismu. Vyvyšoval zájmy kohokoliv na zájmy a práva Čechů.
    Dnes je to v opačném gardu. Né tedy hájení zájmu Čechů v jejich vlasti, ale hájení zájmů kohokoliv pro změnu směrem na západ!
    Obhajování atentátu ve Francii tvrzením, že hromadný vrah zabil i mnoho muslimů nebo tvrzením, že hromadný vrah v Mnichově jednal v reakci na čin Anderse Breivika.
    To bychom mohli reagovat na křižácké války a vypálit Vatikán i s Římem.
    Zločiny Pražské kavárny režii Chazarské smečky ve státních médiích, která se vydává za elitu národa a nás má za plebs, je třeba potrestat absolutními tresty.
    Možná jsou elitou, ale loupeživých kmenů v poušti Blízkého východu.
    Zrovna teď pí Denčevová vychvaluje na ČRO Plus Werewolfy a jejich teror na konci Druhé sv. války.
    Jeden Terezín asi nestačil.

    OdpovědětVymazat
  4. No to byla slátanina komplikovaných frázi a pojmů.Pokud by běžný občan měl takto přemýšlet Bůh ho ochraňuj....je potřeba co nejjednoduššího počínání,založeného na morálních a vlasteneckých a dějinných základech,abychom si všichni rozuměli oč tu vlastně jde.Pak můžeme vybudovat funkční a klidný domov pro všechny a ne komplikovaný koktejl multikulti a multipolitickýžch sraček.

    OdpovědětVymazat

Reklama