Reklama

.

.

čtvrtek 14. září 2017

Masaryk stále neznámy (1)

Ferdinand Vrábel
14.9.2017 NovéSlovo

Niektorí ľudia vedia len niekoľkými slovami takmer presne vystihnúť podstatu veci. Takým bol aj Tomáš Garrigue Masaryk, filozof, sociológ, politik, prvý prezident Československej republiky (7. 3. 1850 – 14. 9. 1937), ktorý o sebe napísal: „Nejvíc mne kritizovali ti, co mne nepoznali.“


Masaryk, od ktorého úmrtia uplynie 14. septembra 2017 osemdesiat rokov, mal a aj má veľa prívlastkov. Je až ťažko sa v tom zorientovať: filozof a údajný propagátor samovraždy (po uverejnení jeho dizertačnej práce Samovražda hromadným zjavom modernej osvety, 1881), nepriateľ českého národa a zapredanec Nemcov (počas jeho boja proti falošným rukopisom, 1886 – 1888), ochranca a zapredanec Židov (počas hilsneriády, 1899 – 1900), pokrokár a hlásateľ západného úpadku (po konflikte so Svetozárom Hurbanom Vajanským, 1900), ateista (po konflikte s katechétom, 1904), nepriateľ Slovákov (od roku 1918 až dodnes) atď... Sú však aj kladné hodnotenia, z ktorých uvediem len dve: zákonom sankcionovaný výrok „T. G. Masaryk sa zaslúžil o štát“, resp. menej oficiálne zaužívané spojenie Prezident Osloboditeľ, čo netreba ani vysvetľovať a druhé, ktorého autorom je bývalý svetovo uznávaný rakúsky štátnik Bruno Kreiski: „Masaryk war ein grösser Österreicher.“ S tým korešponduje aj málo známy fakt, že vo vestibule Viedenskej univerzity je medzi bustami jej slávnych absolventov aj busta Masaryka, hoci vraj búral Rakúsko-Uhorsko... Ale Masaryka hádam najlepšie vystihuje apostrof, ktorým ho nazval už ani neviem kto: „Osamelý balvan.“

O tom, že naozaj Masaryka najviac kritizovali a ešte stále aj kritizujú tí, čo ho nepoznajú, mám aj ja sám viacero osobných skúseností. Už sa nepamätám, ako došlo k mojej diskusii s istým bádateľom v Slovenskom národnom archíve v Bratislave, ktorý mi povedal: „Masaryka neuznávam, nemal rád Slovákov.“ Opýtal som sa ho: A čo ste od neho čítali? Odpoveď bola na bádateľa prekvapujúca: „Nič, nemusím, od neho nič čítať, ja to viem.“ Iste pozoruhodné a faktami podložené poznanie.

Socha T. G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom
na Vajanskom nábreží v Bratislave.

Foto: Emil Polák

Teraz preskočím to, čo by malo logicky a chronologicky nasledovať: protesty Matice slovenskej proti postaveniu sochy Masarykovi v Bratislave v roku 2010, ale vrátim sa k tomu na konci svojho príspevku. Budem pokračovať radšej najaktuálnejšou vecou, ktorá celkom presvedčivo potvrdí aj po takom veľkom časovom odstupe to, že Masaryk mal pravdu, keď tvrdil, že ho najviac kritizovali resp. kritizujú tí, čo ho nepoznali.

V českej tlači pred niekoľkými dňami prebehla inak okrajová správa, že v chorvátskom hlavnom meste Záhrebe chcú premenovať Masarykovu ulicu, nesúcu tento názov od roku 1930. Samotný fakt by nebol mimoriadne zaujímavý, veď Chorváti si vo vlastnom hlavnom meste môžu pomenúvať a premenúvať ulice, ako len chcú, je to ich výsostné právo. Zaujímavé sú však v tejto súvislosti dve veci. Chorvátski iniciátori tohto návrhu tvrdia, že Masaryk nemal s Chorvátskom nič spoločné, že nemal rád Chorvátov a uprednostňoval Srbov. Naozaj? Títo iniciátori vymazania pamiatky Masaryka z mapy Záhrebu majú asi veľmi chatrné vzdelanie, ak nepoznajú ani dejiny vlastného národa! Masarykovo meno, okrem iného totiž rezonovalo nielen v Rakúsko-Uhorsku, ale aj vo viacerých európskych krajinách práve v rokoch 1908 – 1909 v súvislosti s tzv. záhrebským velezradným procesom. O čo išlo? Niekoľkých Chorvátov obvinili zo šírenia veľkosrbskej propagandy a usporiadali s nimi monsterproces, ale práve Masaryk vo svojich prejavoch ako poslanec rakúskej ríšskej rady odhalil, že obvinenia sú vykonštruované na základe falošných dokumentov, ktoré pochádzajú z prostredia rakúsko-uhorskej diplomacie.

Okrem toho v Záhrebe žili a stále žijú tisíce Čechov a Slovákov a úspešne tam funguje aj spolok Čechov a Slovákov, založený pôvodne v roku 1874 ako Česká beseda. Spolok má svoju budovu v Záhrebe na Šubićevovej ulici. Diskusia pod týmto článkom opäť potvrdila, aké nebezpečné a škodlivé pre formovanie verejnej mienky je internetové prostredie, pretože väčšina diskutujúcich len uviedla, že je to správne, veď Masaryk nemal s Chorvátmi nič spoločné. Nikto, samozrejme, o nejakej účasti Masaryka pri obhajobe Chorvátov v rokoch 1908 – 1909 v rakúskom parlamente nemal ani šajnu... Nakoniec však k premenovaniu Masarykovej ulice v Záhrebe nedošlo, lebo zrejme zvíťazil chladný rozumný náhľad tých, ktorí hlasovali proti tomuto návrhu. Výbor pre premenovanie sídlisk, ulíc a námestí záhrebskej Mestskej rady jednomyseľne odmietol návrh na premenovanie ulice, ktorý v júli tohto roku podal mestský poslanec Tomislav Jelić. Bol to už tretí – opäť neúspešný pokus o vymazanie Masarykovej pamiatky z mapy Záhrebu. Predchádzajúce dva pokusy sa udiali v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.

Ale nechajme Chorvátsko a aj úmysly chorvátskych málo vzdelaných politikov stranou, nech si tam pomenúvajú ulice, ako chcú. Pamiatku Masaryka a jeho význam aj pre Chorvátov tým nijako z dejín nevymažú. Mali by sme sa viac pozrieť na to, ako je to s Masarykom medzi Slovákmi. Slovenský filozof Svätopluk Štúr (1901 – 1981) v Masarykovom nekrológu v septembri 1937 napísal okrem iného to, že Slováci potrebovali Masaryka viac ako Česi, ale musí uplynúť ešte päťdesiat rokov, kým ho pochopia. Štúr bol zrejme priveľkým optimistom, pretože ako ukázali ďalšie udalosti, Slováci Masaryka nepochopili a nepoznajú ho ani po veľa väčšom časovom odstupe.

Jedným z najčastejších obvinení Tomáša Garrigue Masaryka bolo a stále je, že neuznával slovenský národ, nezaujímal sa o slovenskú kultúru a Slovákov sa snažil počeštiť. Ďalším vážnym obvinením Masaryka bolo, že ohrozoval náboženské presvedčenie väčšiny Slovákov, ktorí sa hlásili k rímsko- a gréckokatolíckemu vyznaniu a chcel z nich všetkých urobiť protestantov a „husitov“. Takéto tvrdenia nemajú žiadny vecný základ a dokumenty v slovenských aj českých archívoch dokladajú pravý opak. Ako už nato poukázali zasvätení znalci života a diela TGM, napríklad Štefan Krčméry, Svätopluk Štúr, Miloš Tomčík, Stanislav Polák, Miloš Dokulil alebo Jaroslav Opat, pre Masaryka bola otázka jednotného československého národa o dvoch vetvách – českej a slovenskej – otázkou politickou, a nie jazykovou a poslúžila najmä v čase vzniku ČSR oslobodeniu Slovákov z Uhorska.


Je pravda, že vo vtedajších časoch nebola terminológia týkajúca sa národov a národností ustálená a kolísala. Tí istí predstavitelia striedavo používali termíny, slovenský a český národ, slovenská alebo česká vetva československého národa a podobne. Svedčí o tom nielen dobová publicistika a krásna literatúra, ale dokonca aj vyjadrenia českých či slovenských národovcov aj vedcov. Terminológia je rozkolísaná aj v najvýznamnejších dokumentoch, ako boli Mikulášska rezolúcia z 1. mája 1918 či Martinská deklarácia z 30. októbra 1918. A v máji 1918 sa na poradách národovcov v Turčianskom Svätom Martine aj samotný Andrej Hlinka prihováral za „česko-slovenskú, či „československú“ orientáciu (niekedy sa to písalo s pomlčkou a inokedy zase bez pomlčky), a rovnako aj Masaryk striedavo hovorieval o Čechoch a Slovákoch a aj o slovenskej alebo českej vetve, teda o českom národe sa vyjadroval rovnako ako o národe slovenskom – ako o vetve. Vyplýva z toho azda, že Masaryk neuznával Čechov a český národ? Je to hrubá falzifikácia názorov, myšlienok a činov Masaryka či už ako univerzitného profesora, alebo ako politika, štátnika a prezidenta republiky. Keď sa v roku 1875 Kálmán Tisza vyjadril, že slovenského národa niet, reagoval Jozef Miloslav Hurban nasledovnými slovami: „Možno slovenského národa niet, ale je tu národ československý...“ Znamená to, že Hurban neuznával slovenský národ? Takýmto vyjadreniam treba rozumieť v kontexte doby, a nie chápať ich len z dnešného pohľadu a vidieť v tom hneď ďalekosiahle a zlé úmysly.

Preukaz zakladajúceho člena Matice slovenskej: T. G. Masaryk Matici venoval 102 896 korún.
Na ďalších snímkach sú matičné telegramy prezidentovi T. G. Masarykovi.
Foto: Archív autora

Profesor Masaryk Slovensko a slovenský národ poznával a o jeho kultúru a literatúru sa intenzívnejšie zaujímal od konca 80. rokov 19. storočia, keď začal chodiť so svojou rodinou na letný byt na Bystričku pri Turčianskom Sv. Martine. Krásne svedectvo o tom podáva Elena Maróthy Šoltésová:
„... hoci sme žili muž i ja utiahnuto od spoločnosti, profesor Masaryk s paňou jednako vyhľadali nás svojou vzácnou návštevou. A pri tej návšteve v rušnom rozhovore hneď našlo sa i živé porozumenie. Pani Masaryková bola vtedy so záujmom prečítala román ,Proti prúdu´ a veľmi prajne sa o ňom vyslovovala. Mňa to dojímalo, že ona, patriaca ďalekému cudziemu národu s veľkou slávnou literatúrou, ukázala taký záujem o tento tendenčný slovenský román, že neťažilo sa jej čítať knihu, napísanú v reči, ktorej nemohla dobre rozumieť, hoci som sa domyslela, s čou pomocou to išlo. Rozhovor sa rozpriadol hlavne o našich slovenských veciach, o ktoré profesor Masaryk sa zrejme zaujímal (zdôraznil F. V.), ale v úsudkoch bol zdržanlivý. Zato pani Masaryková ukázala vrelý súcit s nami pre naše krušné položenie.“[1] 

Keď spisovateľka odplatila Masarykovcom ich martinskú návštevu počas ich pobytu na Bystričke, všimla si:
„... utkvelo mi v pamäti, že každý popri plote idúci alebo vezúci sa z poľa či do poľa Bystričan so zvláštnou úctivou ochotou pozdravil sa profesorovi Masarykovi a on že tiež tak zopakoval každý pozdrav nielen zbežne, pre povinnosť, ale s istým vážnym dôrazom.“[2] 
Šoltésová si ďalej všíma krásny a harmonický vzťah manželov z Prahy a poznamenáva, ako sa vzájomne ovplyvňujú dve ušľachtilé duše, dva čisté charaktery v duchu vzájomnej lásky a porozumenia. To, že to vyplývalo aj vlastne predovšetkým z Masarykovho postoja k ženám, ktoré považoval za rovnocenné a rovnoprávne mužom (vtedy a, žiaľ, ešte ani dnes, to nie je ešte stále všade samozrejmé) nezabudla spisovateľka zdôrazniť a v tejto súvislosti vyslovuje svoj obdiv aj preto, že to muž a manžel Masaryk aj sám priznáva a hlási sa k „dobrodejnému“ vplyvu svojej manželky. A Šoltésová pripomína, že aj ženy majú čo ďakovať Masarykovi za takéto jeho postoje. Bola to z veľkej časti aj zásluha Charlotty Garrigue Masarykovej. Preto patrí aj jej vďaka za manželovo verejné účinkovanie a aj zato, čo Masaryk počas vojny pre oslobodenie Čechov a Slovákov urobil. Šoltésová ďalej pokračuje:
„A jemu akú vďaku môžeme vzdať?[3]

Slov vďaky a uznania k nemu upravených iste mnoho sa pohovorí a popíše i na Slovensku – veď Slovensko jeho rozhodujúcim pričinením vytrhnuté bolo z istej usúdenej mu národnej smrti – ale či slová i najúprimnejšie, ak odznejú bez skutkov, sú nie bezcennou vďakou? A akéže skutky sa k nim pýtajú? Len tie, čo povzneseniu Slovákov na Slovensku majú slúžiť: aby všetci oslobodení Slováci jednomyseľne bez straníctva pri každom svojom konaní pamätali na spoločnú národnú vec a najmä poriadnym, pracovitým, rozumným a statočným životom napomáhali mravnú i hmotnú silu národa. To je pevný základ svobody...“[4]


Možno sa však čudovať, že Masaryk mal taký pekný vzťah k Slovensku a k Slovákom a že mu vec oslobodenia slovenského národa bola jednou z najdôležitejších? Je známe, že Masaryk sa pri viacerých príležitostiach vyjadril, že je viac ako napoly Slovák a jeho otcom bol Slovák z Kopčian.[5] Keď sa Masaryk v decembri 1918 vracal do oslobodenej vlasti a v Českých Budejoviciach ho vítala aj slovenská delegácia na čele s Pavlom Blahom, Masaryk na jeho uvítanie odpovedal:  
„Jsem z vaší krve jako z krve české.“[6]

Podľa Štefana Krčméryho, je pomenovanie moravský Slovák rovnocenné s takými pomenovaniami ako nitriansky Slovák, šarišský Slovák, pričom sú všetci jedni Slováci.[7] Krčméry vo svojom jubilejnom článku v Slovenských pohľadoch nezabúda ani na hojné slovakizmy v Masarykových spisoch, ale najmä pripomína, v čom sa na Masarykovej osobnosti a v jeho vystupovaní prejavoval jeho slovenský pôvod. Domnievam sa, že pre Masarykov vzťah k Slovensku a k slovenskému jazyku je veľmi dôležité toto nestranné svedectvo, ktoré podáva Krčméry: -
„Slovenčina z úst detí Masarykovských znie ako znieva len rodný jazyk, neomylne, bezprostredne a aj s plným pôvabom... vyslanec Ján Masaryk, zavítavší medzi nás po rokoch z Londýna hovoril po slovensky tak, ako by sa za ten dlhý čas ani na chvíľku nebol vzdialil z Bystričky. Slovenčina pána prezidenta, hovorená nemôže byť už taká bezpečná, ale v písme je bezpečná i dnes. Reč, ktorú povedal pán prezident pri otváraní Matice slovenskej mal len zčiastky pripravenú, druhú čiastku načrtával si tužkou na balkóne matičnom slovenčinou bezvadnou...“[8] 
Jedným z najvýznamnejších dokladov o Masarykovom postoji k svojráznosti Slovenska a slovenského jazyka je toto Krčméryho vyznanie:  
„Čo bolo veľmi dôležité, T. G. Masaryk rozumel slovenskému povedomiu, lebo videl osobitosť slovenských pomerov, slovenského života. Skutočnosť slovenskej spisovnej reči on – realista – dobre chápal a svojbytnosť slovenskú cítil ako kus seba samého.“[9] (Zdôraznil F. V.)

Vôbec nie je zanedbateľné ani svedectvo nie o vedcovi a politikovi, ale o prostom človeku Masarykovi, o jeho osobnosti a skutočne zriedkavej ľudskej veľkosti, keď prichodil po rokoch do Turčianskeho Svätého Martina a s Jozefom Škultétym (po počiatočnom priateľstve neskôr rozhodným oponentom predvojnových názorov profesora T. G. Masaryka a spolubojovníkom Vajanského v jeho kritike) sa dojato – srdcia zvíťazili nad formalitami, píše Krčméry – zvítal takto neoficiálne: „Jožko! zvolal pán prezident mimovoľne pobehnúc k Škultétymu a stisli sa pravice dávnych priateľov.“[10] Je vskutku zaujímavé, ale aj nešťastné, že Krčméryho analýza vzťahu Masaryk – Slovensko sa dnes už len veľmi málo pripomína. Veď aj taký Krčméryho názor, že „... v sporoch s hlasistami udieralo sa zväčša na Masaryka. Nespravodlivo“[11] by si nepochybne zaslúžil väčšiu pozornosť a hlbší rozbor.




Mnoho sa popísalo o vzťahoch a aj o konfliktoch medzi Vajanským a Masarykom a tiež často nepresne alebo úmyselne nepravdivo. Krčméry k tomu poznamenáva: „Keď (Vajanský)... videl T. G. Masaryka odchodiť do zahraničia, hľadel za ním zmierený s nádejami. Pán prezident sa tiež naňho často rozpomínal, najmä pri pohľade na pád Ruska, Pri smrti Vajanského si zaznačil: ,16. srpna (1916) zemřel doma Hurban Vajanský; často jsem na něho vzpomínal; úpadek Ruska musel na něho působit strašně, neboť bylo mu jedinou hvězdou a nadějí. Teprve později jsem se dověděl, jak trpěl a s jakými nadějemi přijal mou činnost zahraniční´.“[12] A dosvedčuje to aj Vajanského syn Vladimír, ktorý neskôr podal svedectvo, ako Vajanský pred smrťou vyjadril radosť, že jeho syn spolupracuje s Masarykom. Napriek tým najostrejším útokom Vajanského po Masarykovej kritike jeho románu Kotlín, ktoré dospeli až tak ďaleko, že Masaryk mu už ani neoponoval ani neodpovedal, neskôr Masaryk ako prezident už na to nehľadel, a pri návštevách Martina vždy vzdal poctu aj Vajanskému pri jeho hrobe... A nemusel, nepotreboval si získavať ani lacnú popularitu a ani sa pokrytecky klaňať pri hrobe svojho národom uznávaného oponenta, aby si získal politické body. Je celkom isté, že to bol spontánny prejav jeho úprimnej úcty Vajanskému. O čom inom by takéto Masarykovo gesto svedčilo, ak nie o ocenení života a diela Vajanského a toho, čo pre svoj národ urobil, o pietnej spomienke na blízkeho spolubojovníka za oslobodenie Slovákov, aj keď si neskôr neporozumeli a názorovo sa v prostriedkoch – ale nikdy nie v cieľoch aj – rozišli?


Krčméry sa krátkou rozpomienkou vracia aj ku skromnej oslave Masarykových 75. narodenín v Topoľčiankach, keď slovenské letné sídlo prezidenta navštívil so spisovateľkou Šoltésovou a rok predtým aj s Martinom Kukučínom. Krčméry takto siaha vtedajším Slovákom do svedomia – a mám veľké obavy, že to platí aj v dnešných časoch – po viac ako deviatich desaťročiach: ----„Potom sme hovorili o slovenskej literatúre. O románe Šoltésovej ,Proti prúdu´ písal bol pán prezident sám v Čase ešte vtedy pred 30 rokmi, keď román vyšiel. Znal i jej zápisky ,Moje deti´ i ,Sedemdesiat rokov života´. Spomínali sme Vajanského i Hviezdoslava z literatúry i zo života. Zo staršej slovenskej prózy pán prezident najvyššie ocenil Kalinčiakovu Reštavráciu... zo starších básnikov najväčšmi zaujímal ho Janko Kráľ... Spomínali sme ,Adama Šangalu´ a viacerých mladších spisovateľov slovenských. Pán prezident ,Adama Šangalu´ ešte neznal. Ale, hľa, v posledných dňoch (14. februára) bol spisovateľ ,Adama Šangalu´ hosťom v lóži pána prezidenta pri predstavení v Národnom divadle. Pán prezident našiel si chvíľku prečítať i túto zaujímavú knihu slovenskú. Koľký záujem o literatúru a aké ocenenie literatúry je v tom, že si človek pri takom veku a takých povinnostiach ako má on, takúto chvíľku nájde! Našli sme si chvíľku my, prečítať knihu nazvanú ,Světová revoluce´, alebo aspoň malý zväzoček Karla Čapka ,Hovory s T. G. Masarykom´, v ktorom hovorí vlastne tiež prezident sám, každému zrozumiteľne a prístupne? (Zdôraznil F. V.)[13]


Masaryk pre Slovensko pracoval pred vojnou, počas nej a aj ako prezident. Citlivo vnímal potrebu výchovy slovenskej inteligencie a slovenských úradníkov. Pri návšteve poštového oficiantského kurzu v Prahe pre uchádzačov zo Slovenska (z Liptovského Svätého Mikuláša) 30. mája 1919 vyhlásil:  
„Pocházím sám ze slovenské krve, cítím se mezi slovenskými účastníky kursu jako mezi svými a jako doma. Nikdy jsem na Slovensko nezapomňel a pro Slovensko podle svých sil pracoval. Vítám vaši snahu zúčastnit se prací za zlepšení poštovní dopravy, která v našem státě vyžaduje největšího zdokonalení máme li s ostatními národy a státy soutěžit. Chceme s vámi svorně pracovat k rozkvětu Slovenska a celého státu.“[14]

Delegácii spišských Slovákov, ktorá ho prišla 17. marca 1920 pozdraviť na Pražský hrad, okrem iného vyhlásil:  
„Chystám sa na Slovensko, aby som navštívil kolísku svojich rodičov, teda i svoju kolísku...“[15]
A inej výprave zo Slovenska 1. novembra 1920 zase zdôraznil:  
„... na vás slovenských študentov a profesorov čaká veľká úloha na Slovensku... Bolo nedorozumenie, stali sa chyby, ja ich dobre poznám, ale oslobodenie slovenského národa (zdôraznil F. V.) je vec taká veľká, že nebudeme sa škriepiť pre maličkosti... Očakávam, že budete pracovať na vybudovanie slovenskej slobody...“[16]


Pri obnovení (používal sa pojem oživotvorenie) Matice slovenskej sa v auguste 1919 stal prezident Masaryk jej protektorom a na jej činnosť, ako to dosvedčuje aj jeho členská legitimácia č. 173, venoval 102 896 Kčs a neskôr ďalších 500 000 Kčs na „výskum slovenského jazyka a jeho dialektov a slovenského národopisu“.[17] Veľké finančné čiastky venoval aj Karolovi Plickovi na jeho dlhoročnú zberateľskú a dokumentačnú prácu, počas ktorej zbieral slovenské piesne a na film zachytával život súdobej slovenskej dediny. Matica slovenská odhalila vo svojej výborovni v Martine 8. marca 1930 ako prejav úcty prezidentovi a na znak vďaky za podporu Matice bronzovú bustu, o čom Masaryka výbor informoval telegramom zaslaným do Prahy. Ak by matiční činitelia mali čo len tieň podozrenia, že prezident je zaujatý proti slovenčine a slovenský a slovenský národ neuznáva, boli by siahli k tomuto kroku?


Pri výstavbe novej budovy pre Maticu slovenskú požiadalo vedenie tejto významnej a pre slovenský národ, jeho vedu a kultúru, ničím nenahraditeľnej inštitúcie (Jozef Škultéty a Štefan Krčméry), aby prezident napísal list, ktorý by na slávnosti v Martine v auguste 1924 prečítali prítomným a potom ho vložili do základného kameňa. Prezident tejto žiadosti vyhovel a v dokumente okrem iného po slovensky napísal:
„Tentoraz majú martinské slávnosti zvláštny význam, že na nich bude položený základný kameň k novej budove Matice slovenskej. Mám radosť, ako rýchlo sa Matica slobodou republiky zmáha. Matica žila v mysliach a srdciach verných Slovákov i po jej násilnom zrušení a tak prvým z činov po oslobodení slovenského národa (zdôraznil F. V.) je vzkriesenie Matice slovenskej v roku 1919. Od tej doby je Matica intenzívne činná a iste môže počítať s rýchlymi úspechmi, pretože pracuje v slobode a v prostredí, ktoré ju bude s láskou a porozumením podporovať. Matica zostane slovenskému duchovnému životu matkou. T. G. Masaryk.“


Slávnosť odovzdania novej budovy Matice sa uskutočnila v lete 1926 a prezident Masaryk sa na nej osobne zúčastnil.
„Roku 1926 boli matičné slávnosti v Martine obzvlášte významné. Boli to slávnosti jubilejné a kto sa na nich vtedy zúčastnil, nezabudne ich nikdy. Nová budova Matice slovenskej bola pri tej príležitosti odovzdávaná svojmu cieľu a pred budovou odhalený bol pomník Hurbanovi Vajanskému, dielo Frantu Úprku. Boli to slávnosti krásne, plné lesku, radosti a oduševnenia. Z celej mladej republiky poschodili sa hostia, aby boli prítomní pri tej sláve a aby si spomenuli ako kedysi bývalo... I sám pán prezident zavítal do Martina na tieto slávnosti.“[18] 
Ján Hála ďalej opisuje priebeh slávností, vystúpenia folklórnych súborov – Čičmancov. Važťanov, Detvancov, atď. A na konci slávnosti sa stalo toto:
„Pán prezident až doteraz vydržal prizerať sa, a keď už slnce za hory zachodilo, vykročil k svojmu autu. Ale tu obstúpili ho bystrí Važťania a dievčatá bez rozmýšľania zaspievali mu na cestu: „Sadaj slnko, sadaj za ker malinový, Pán Boh daj dobrú noc pánu prezidentovi!“[19] 
Po takmer storočí je stále mnohovravná aj vzájomná korešpondencia T. G. Masaryka s Hviezdoslavom, ktorého na Orave aj navštívil.

Masarykovi často najmä z katolíckych kruhov vyčítali aj zlé úmysly voči tejto konfesii. Vyvracia to okrem iného prezidentov telegram adresovaný pri príležitosti ich nitrianskej vysviacky 13. februára 1921 prvým slovenským biskupom v Československu, v ktorom ich vyzýva na blahodarnú a pre katolícky ľud Slovenska prospešnú výchovu. Stojí zato odcitovať tento dnes už málo známy a najmä zo strany slovenských katolíkov málo pripomínaný dokument koncipovaný v slovenčine v plnom znení:
„Som si plne vedomý historického významu dnešného dňa pre Slovensko a celý náš štát. Od nových pánov biskupov si prajem len jedno, aby ako dobrí pastieri bdeli nad náboženským životom katolíckeho ľudu – a všetko ostatné bude pridané. A hovoriac o náboženskom živote na Slovensku, nemôžem nespomenúť slová miláčika Ježišovho: ,Boh láska je. Ak by niekto povedal: Milujem Boha a brata svojho nenávidel, je klamárom.´ A túto lásku, páni biskupi, majte ku všetkým národom a jazykom nášho drahého Slovenska.“[20] 
Už predtým apeloval aj na českých rímskokatolíckych biskupov: „Páni biskupové, prosím vás, noste lidu víru živou.“[21]

Masaryk chápal a vysoko oceňoval aj význam Slovenského národného divadla v Bratislave pre slovenský národ. V telegrame z liečenia na ostrove Capri 31. júla 1921 uviedol:
„Divadlo v našom národe vždy bolo nielen ústavom zábavy, ale aj mravnej a národnej výchovy. Tento význam môže a má mať aj Slovenské národné divadlo v Bratislave pre národný a kultúrny život Slovenska.“[22]

A pri prvej návšteve Bratislavy vo funkcii prezidenta 19. septembra 1921 na uvítanie po slovensky povedal:
„Prichádzam na Slovensko rád, lebo som Slovensko vždy miloval a hlboko cítil s jeho smutným osudom, ktorý mu hrozil rozdelením a zničením... Je dnes veľkým úkolom Slovákov samých, aby i v rozdielnostiach straníckych zásad našli spoločnú pôdu k práci na povznesenie svojho národa a doplnenie nedostatkov neblahou dobou zavinených... “[23] 
A pri prijatí pred Starou radnicou:
„... som si plne vedomý veľkého významu Bratislavy v minulosti, ale nešťastnou odnárodňovacou politikou vaše mesto kleslo na úroveň miest provincionálnych a rozkvet jeho bol zahataný. V Československej republike ide Bratislava v ústrety krásnej budúcnosti...“[24] 
Ruku na srdce a povedzme si, či sa táto predpoveď „neprajníka Slovákov“ Masaryka nenaplnila do bodky? Dnes je Bratislava sebavedomým a rozkvitajúcim hlavným mestom sebavedomej Slovenskej republiky! Bolo by to bývalo možné bez vzniku Československa? A ďalej Masaryk povedal:
„Rovnocennosť slovenskej a českej polovice, vyjadrená nielen menom tohto štátu, ale aj demokratickou ústavou a programom štátnej politiky, zaručuje zachovanie slovenského svojrázu, reči a kultúry a rozvinutie tých vlastností, ktoré vyplývajú zo slovenského národného charakteru.“[25]

Nasledujúca návšteva Turčianskeho Svätého Martina 21. septembra 1921 a okolia Masaryka najviac dojala a bolo to cítiť aj na jeho prejavoch. Už na železničnej stanici sa prezident vyznal zo svojho úprimného vzťahu k stredisku slovenského národného pohybu:  
„... som hlboko dojatý, keď po rokoch vraciam sa do Martina za tak zmenených okolností. Tu najviac chveli sa slovenské srdcia o budúcnosť národa, tu najviac vykonalo sa, aby národ zachránený bol od skazy a aby zachované boli prejavy jeho kultúry a pamiatky jeho práce a umenia. Ja sám často v Martine som sa rozprával so slovenskými národovcami o spôsoboch, ako pracovať, ako čeliť hroziacej pohrome, zachrániť, čo sa zachrániť dalo. Dnešná doba ovšem zmenila mnohé a posunula našu národnú vec ďalej, než sme sa opovažovali dúfať, ale to neznamená pre nás odpočinok. Iste sa nemýlim, keď vyslovím presvedčenie, že Martin aj dnes a v budúcnosti svojou prácou a iniciatívou zachová si meno kultúrneho strediska. Prijmite, páni, moje uistenie, že sa v Martine cítim ako doma.“[26]

Vtedajšiemu predsedovi Matice slovenskej Jozefovi Škultétymu povedal:
„Viera bola vždy symbolom Slovenska. Teším sa na ďalšiu spoluprácu Slovenska s ostatnými čiastkami republiky.“[27] 
Z prvej Masarykovej cesty po Slovensku vo funkcii prezidenta stojí zato odcitovať jeho prejav k poslancovi Andrejovi Hlinkovi v Ružomberku. Jeden z najvýznamnejších slovenských národovcov prezidenta Masaryka vtedy privítal takto:
„Slovenský národ v tejto republike a v jej rámci nachádza zachovanie svojho národného svojrázu, svojej individuality, svojich práv politických a autonómnych. Vo Vás pán prezident vidíme najväčšieho zástancu a ochrancu spravodlivosti, práva a zákonov.“[28] 
Prezident reagoval nasledovnými slovami:

„... som hlboko dojatý a teším sa z Vašej reči. Zdôrazňujete právo a rovnoprávnosť náboženstva a všetkých ostatných spoločenských zložiek. Pripojujem sa k Vám v tom úplne... Je prirodzené, že ako vodca ľudovej strany vytyčujete podstatu kresťanstva a katolíctva... Veľký učiteľ cirkvi svätý Augustín dal nám zlaté pravidlo: ,In necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnibus caritas.´ Jednota v tom čo je nutné a pevné. Nám teda politicky potrebný je štát a zariadenie štátu na spravodlivosti založené. V tom musí byť zjednotené všetko obyvateľstvo tohto štátu, predovšetkým však my, Slováci a Česi. Voľnosť máme v tom, o čom sa mienky môžu rozchádzať, o cestách a prostriedkoch... A konečne láska vo všetkom našom jednaní... Naša ústava pre Slovensko a pre celý štát položí a ústavne už zabezpečila základy autonómie v župnom zriadení. Ňou bude autonómia rozšírená na najširšie vrstvy; nadžupan a jeho výbor budú pre Slovensko stálym orgánom politickej administrácie... Avšak obyčajná žiadaná župná autonómia by nám nestačila, keby nebolo tej svojráznosti a individuality národnej o ktorej ste dobre prehovorili. Ja milujem svojráznosť a individualitu Slovenska, avšak s politikou a so štátom a s jeho úradníctvom túto individualitu národnú si plne nezabezpečíme. K tomu je potreba kultúrnej práce v najširšom rozsahu, a pokiaľ ide o politiku, politiky opravdu kultúrnej. Potom iste náš slovenský ľud túto svoju individualitu a svojráznosť upevní a zdokonalí. Daj vám to Boh!“[29]

A z Liptovského Sv. Mikuláša, keď mu prečítali pozdrav od vtedy nemocného básnika Hviezdoslava, s ktorým sa v minulosti osobne stretol a bol s ním aj v písomnom kontakte, poslal mu telegram:
„Pri príchode na Slovensko, spechám, drahý majstre, aby som Vás pozdravil. Obnovená vlasť čaká, že rozmnožíte ešte svojím dielom jej poklady kultúrne. Ľutujem, že nemohol som Vás ešte vidieť.“[30]

Nielen podľa týchto dokumentov a prejavov, ale aj podľa iných svedectiev a hlavne na základe svojich činov si T. G. Masaryk plne zaslúži, aby ho aj Slováci vnímali ako jednu zo svojich najväčších osobností, ktorá sa o slovenský národ zaslúžila významným vkladom, ktorý možno stručne zhrnúť do nasledovných bodov:

1. T. G. Masaryk sa svojimi kontaktmi s predstaviteľmi Slovákov – Svetozárom Hurbanom Vajanským, Jozefom Škultétym, Elenou Maróthy-Šoltésovou a ďalšími národovcami v Turčianskom Svätom Martine pričinil o oživenie slovenského politického, kultúrneho a spoločenského života.

2. Svojím hlbokým a úprimným záujmom, hmotnou podporou, ale hlavne ideovou inšpiráciou slovenských študentov v Prahe sa profesor pražskej univerzity Masaryk ako ich ideový vodca zaslúžil o výchovu a odbornú prípravu novej generácie – hlasistov. Význam hlasistov pre slovenský politický a spoločenský, ale aj vedecký život (zakladateľ slovenskej sociológie Anton Štefánek a ďalší) ešte dodnes nie je plne docenený a dá sa porovnávať len s inou generáciou slovenských národných predstaviteľov a buditeľov – s družinou okolo Ľudovíta Štúra.. Hlasisti sa spolu so štúrovcami najviac pričinili o emancipáciu slovenského národa a o jeho všestranný spoločenský pokrok a boli pritom inšpirovaní myšlienkami a dielom T. G. Masaryka.

3. T. G. Masaryk bol spolu s E. Benešom, M. R. Štefánikom, ďalšími politikmi doma aj v zahraničí a legionármi, architektom Československej republiky. ČSR pomohla viac Slovákom ako Čechom a Slováci ju aj viac potrebovali ako Česi. Dnešná slovenská štátnosť nadväzuje na československú štátnosť.

4. T. G. Masaryk má podstatný podiel na oslobodení Slovákov z národnostného útlaku v Uhorsku a z okov maďarizácie ohrozujúcej samotnú existenciu slovenského národa. (To nie je fráza!)

5. T. G. Masaryk sa (spolu M. R. Štefánikom a E. Benešom) významne zaslúžil o teritoriálne vymedzenie územia Slovenska (vôbec po prvýkrát v dejinách Slovenska) zahŕňajúceho aj predtým pomaďarčené oblasti. To sa dovtedy nepodarilo žiadnej generácii slovenských národných buditeľov a politikov. Slovenskou otázkou sa Masaryk zaoberal v mnohých svojich spisoch, štúdiách a článkoch.

6. T. G. Masaryk je význačným reprezentantom myšlienok tolerancie, humanizmu, boja proti antisemitizmu, za demokraciu a integráciu národov v strednej Európe na princípoch vzájomnej úcty a rovnoprávnosti. Je jedným z význačných projektantov zjednocujúcej sa Európy na princípoch demokracie, slobody a rovnoprávnosti. V spise Nová Evropa, stanovisko slovanské, Masaryk na túto tému píše nasledovne: „Skutečná federace národů nastane teprve, až národové budou volní a sami se spojí. K tomu směřuje vývoj Evropy… Všude se slabí, potlačení a vykořisťovaní spojují – asociace je veliký program doby: federace, volná federace malých národů a států bude užitím tohto principu, zajišťujícího účelnou organisaci člověčenstva.“[31]

[1] MARÓTHY ŠOLTÉSOVÁ, Elena: T. G. Masaryk. In: Slovenské pohľady, ročník 46, 1930, s. 146 – 148, 146.
[2] Tamže, s. 147.
[3] Článok pre Slovenské pohľady napísala Šoltésová pri príležitosti 80. narodenín T. G. Masaryka.
[4] Tamže, s. 148.
[5] „Otec byl Slovák z Kopčan… Já jsem byl vlastně napůl Slovačiskem odmalička; můj otec byl Slovák z Kopčan, mluvil slovensky do smrti…“. ČAPEK, Karel: Hovory s T.G.M. Československý spisovatel, Praha 1990, s. 13, 131.
[6] MASARYK, Tomáš G.: Cesta demokracie I. Soubor projevů za republiky. Čin, Praha 1933 s. 4.
[7] KRČMÉRY, Štefan: T. G. Masaryk a Slováci. In: Slovenské pohľady ročník 46, 1930, s. 175.
[8] Tamže, s. 181.
[9] Tamže.
[10] Tamže.
[11] Tamže, s. 183.
[12] Tamže, s. 184.
[13] KRČMÉRY, Štefan: Pred jubileom pána prezidenta. (Rozpomienka.). In: Slovenské pohľady, ročník 46, 1930, s. 135 – 136.
[14] MASARYK, ,ref. 6, s. 143.
[15] Tamže, s. 279.
[16] Tamže, s. 428.
[17]Dokumenty sú uložené v Archíve Kanceláře presidenta republiky v Prahe, fond T. G. Masaryk v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine, Slovenskom národnom archíve v Bratislave a v ďalších českých aj slovenských archívoch.
[18] HÁLA, Ján: Pán prezident na národných slávnostiach. In: Slovenské pohľady 1930, s. 149 – 153, 149, 150.
[19] Tamže, s. 153. Spontánny prejav Važťanov nikto neorganizoval, prejavila sa v ňom prirodzená úcta a láska prostých ľudí, podobne ak v Bystričke a aj na mnohých iných miestach na Slovensku.
[20] MASARYK, T. G. : Cesta demokracie II., Soubor projevů za republiky. Čin, Praha 1934, s. 29.
[21] Tamže, s. 8.
[22] Tamže, s. 57.
[23] Tamže, s. 120-121.
[24] Tamže, s. 121 – 122.
[25] KRČMÉRY, ref. 7, s. 185
[26] Tamže, s. 127 – 128.
[27] Tamže, s. 128.
[28] Tamže, s. 129.
[29] Tamže, s. 129 – 131.
[30] Tamže, s. 132.
[31] V tejto súvislosti je príznačné, že v roku 1927 všeobecne uznávaný írsky mysliteľ a dramatik George Bernard Shaw na otázku, kto by mal byť prezidentom budúcich Spojených štátov európskych, odpovedal: „Poznám len jedného a to je Masaryk!“ Viď: LUC-DUMOULIN, Edmond: Tomáš Garrigue Masaryk, vlastenec, osloboditeľ Československa, veľký Európan. Prúdy, 22, 1938, s. 255 – 259.

34 komentářů :

  1. Knižočku " Hovory s T.G.Masarykom" od K.Čapka vlastním. Som rada, že autor F.Vrábel svojím článkom dodal iste po namáhavo zbieraných podkladoch svedectvo o náklonnosti nášho prvého československého prezidenta k slovenskému národu a k Slovensku. Urobil tým iste záslužnú vec pre pokračujúce priateľstvo medzi nami - najbližšími susedmi a Slovanmi.Vďaka aj za uverejnenie z Nového slova. MK

    OdpovědětVymazat
  2. Koukněte na Rašína a TGM, jsou geneticky stejní. Rašín "šetřil" a dělal domnívám se, krizi. Za čtyři roky, co v Řecku zavedli úsporná opatření, se jim dluh zdvojnásobil. Děje se to samé, stahují peníze z oběhu a potom nastoupí "silná osobnost a budou se opakovat dějiny.
    Nejdříve se říká "zdroje jsou" a dělají se dluhy, co se nemusí splácet a potom následují "úsporná opatření" a následuje Majdan a nástup sráče, kterého mají vybraného a akce Rusko. Pořád dokola to samé.

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Tento komentář byl odstraněn administrátorem blogu.

      Vymazat
  3. Masaryk jako první česká loutka globalistů?

    OdpovědětVymazat
  4. S těma rukopisama je to podpásovka. Do dneška nevíme, jestli jsou pravé, tak jak to mohl vědět Masaryk?
    Dneska se tím oháněl Zeman na Primě, jako by to byla hotová věc a jakej to byl Masaryk geroj, že to prohlíd. Bohužel je to pak jen papalášský blábolení!

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Blábolíte spíš vy. Jak jste přišel na to, že jde o originály? Moc by mne zajímala vaše argumentace. Leo

      Vymazat
    2. Blábolíte z hladu? Váš předřečník o pravosti rukopisů nic netvrdil...

      Vymazat
    3. Tento komentář byl odstraněn administrátorem blogu.

      Vymazat
  5. Někdo rád vdolky a jiný holky. Mám rád oboje, ale Masaryka ne. Už se mi zajídá.
    A co kdyby on nebyl ? Nebyli by jsme ani MY ???

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Kdyby nebylo Masaryka a spol.,tak je téměř jisté že Slovensko by schlamstli Maďaři a o Čechy a Moravu by se možná podělilo Polsko, Německo a Rakousko.
      Jestli se teď chechtáte tak mě napište kde v Evropě leží Lužice.
      To že doma není nikdo prorokem platí bohužel i o Masarykovi, stačí si přečíst diskusi plnou přiblblých žlučovitých komentářů
      Moje úcta, Jansta

      Vymazat
  6. Úžasné, co se tady dá všechno udělat.

    OdpovědětVymazat
  7. Seš dobréj, moc dobrej, super pejsek .

    OdpovědětVymazat
  8. Víš co milánku, polib mi do řiti !

    OdpovědětVymazat
  9. Ať žije Masaryk !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!§

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Chcip uz, vrah delniku

      Vymazat
    2. Masaryk byl prezident, fo dělníků nechaly střílet pravicové vlády. Když se to stálo, zvedl TGM telefon a pan ministr vnitra šel z vlády. Tak tu neplivejte nenávistné sliny.

      Vymazat
  10. Prostě T.G.M. byl pouze člověk a do toho se po jeho smrti můžeme buď zamilovat, nebo do něho kopnout. UŽ SE BRÁNIT NEBUDE. V každěm případě to byl inteligentní president na rozdíl od hňupa HAVLA.
    Václav

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Strilel opakovane do delniku, zmrdi oba

      Vymazat
  11. Tento komentář byl odstraněn administrátorem blogu.

    OdpovědětVymazat
  12. Mám dojem, že demokracie končí dluhy, bankrotem a revolucí?

    OdpovědětVymazat
  13. Kdeže loňské sněhy jsou.
    Tatíček Masaryk patří minulosti. Mimochodem slavné minulosti.
    Dneska to i mnozí z nás vidí jiným pohledem.
    Chápu to. Ale minulost bychom měli nechat minulostí
    .Stejně jí nepředěláme.... teda neměli bysme.
    Váš typický troll Jířa.

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Pokud si kdo nevážíte díla svých předků, nevážíte si ani sami sebe. Natolik vás současná povrchní doba a protinárodní propaganda převálcovala. Zřejmě vám nejsou svatí ani ti, kteří za národní existenci položili život. To dohromady nutně znamená nejen nedostatek etiky, ale i intelektu.

      Vymazat
  14. Ta svine opakovane strilela do delniku

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Masaryk osobně ? hmmm
      tak tedy ta Husákova svině potom střílela do dělnic.

      Vymazat
    2. Husák nechal střílet do lidí 21.8.1969!!! Přes 220.000 spolustraníků nechal vyhodit z práce a pronásledovat včetně jejich dětí!!!

      Vymazat
  15. defraudant - v čase války se podvojní účetníctví nevede - jeho slová na otázky súputníkov kam zmizli zozbierané peniaze -

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Obyčejná pomluva. Nevím proč zrovna bratr Slovák to sem podsouvá.

      Vymazat
  16. Už je načase zrušit anonymní vkládání příspěvků.

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Ad krajtl - naprostý souhlas, již dlouho je pozdě! Sice přijdeme v diskuzi o "mozkové a intelektuálové hvězdy", ale určitě to zde bude přijatelnější.

      Vymazat
    2. Stateční krajtl 8:25 a vvenc 10:50 si přejí být chráněni před životní realitou. Nejlépe tak, že si mezi sobě podobnými znovu a znovu přežvýkají už jednou rozkousané. Kdo víc nedovede, rád by pohodu, že?

      Vymazat
  17. A může mi autor článku, nesporně velmi zajímavého, vysvětlit, jak je možné, že na zámku v Topolčiankách, kde často československý prezident Masaryk rád pobýval, není ani ta nejmenší tabulka, která by tohle připomínala? Mají snad v Topolčiankách z této historie komplexy, že nepovažují za vhodné tuto skutečnost připomínat?
    František

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Bohužel to odpovídá stavu velké části slovenské populace. Škoda.

      Vymazat