Reklama

.

.

úterý 10. října 2017

Prekvapení Američania: Ako je možné že Putin posilnil svoj vplyv na Blízkom východe?

10. 10. 2017     Hlavné Správy
Portál RusVesna publikoval zaujímavé informácie o poslednom vývoji na Blízkom východe, pričom vychádzal najmä z analýzy britského odborníka Johna R. Bradleya, ktoré autor publikoval na portáli The Spectator. John R. Bradley, spisovateľ a analytik, sa už 20 rokov odborne venuje vývoju na Blízkom východe, Severnej Afrike i v Perzskom zálive (na túto tému napísal už niekoľko odborných publikácii) vo svojom článku pre britský The Spectator definoval kroky, ktoré pomohli Vladimírovi Putinovi stať sa najdôležitejšou osobou na Blízkom východe.


Keď v septembri 2015 vstupovalo Rusko do sýrskej občianskej vojny, Ash Carter, v tom čase minister obrany USA predpovedal Rusku katastrofu, podobnú katastrofe v Afganistane. Podľa Carterových slov Vladimír Putin vlieva “benzín do ohňa” občianskej vojny a jeho stratégia podpory režima Bašára Asada i vojny proti ISIS je predurčená na neúspech.

Prešli dva roky, Putin žne víťazstvá, politická budúcnosť Bašára Asada je garantovaná, Ash Carter je mimo svetovej politiky a posledné zvyšky ISIS sa potácajú pod údermi ruského letectva, sýrskych vládnych jednotiek a ich spojencov.

Totálnym neúspechom sa skončil americký pokus vytvoriť v Damasku bábkový sunnitský režim podľa afgánskeho scenára z 80.-tych rokov. Americké pokusy vycvičiť, financovať a ozbrojiť miestnych a zahraničných džihádistov, ktorí by spolupracovali s despociami Perzského zálivu sa skončil neúspechom, rovnako ako plán zbaviť sa pomocou sunnitského sýrskeho štátu ruskej vojenskej námornej základne v sýrskom Tartuse a leteckej základne v Hmeimmim

Američania sa snažili vytvoriť v Sýrii aj nárazníkovú zónu medzi Iránom a libanonským Hizballáhom s cieľom rozorvať antiizraelskú šiítsku os. Izrael vykazuje známky nervozity, pretože vojna v roku 2006 ukázala na izraelské slabiny. Izraelská armáda nedokázala dosiahnuť rozhodné víťazstvo proti šiítskym guerillovým bojovníkom, pritom do bojov Izraelci nasadili aj letectvo a tanky, ktoré Hizballáh nemá k dispozícii.

Izrael teda použil proti Hizballáhu takmer všetko čo mal k dispozícii, okrem jadrových a chemických zbraní. Utrpel na izraelské pomery vysoké straty a z Libanonu sa izraelské vojska stiahli, bez toho, aby dosiahli výraznejší úspech. Samozrejme Hizballáh mal vyššie straty ako Izrael, bez problémov ich však doplnil, izraelské vojenské renomé v arabskom svete však značne utrpelo.

Dnes má šiítsky Hizballáh k dispozícii skúsené vojenské jadro, ktoré sa zocelilo v bojoch v Sýrii, kde sa Hizballáh dostal aj k modernej výzbroji a otvoril sa šiítsky koridor od Stredozemného mora až do Iránu. Bojovníci Hizballáhu si dôverujú a zvyšujú svoje aktivity na libanonsko-izraelskej hranici, čo vyvoláva nervozitu u súčasnej izraelskej politickej elity.

Neúspechom sa skončil aj americký plán odrezať Irán od diania na Blízkom východe cez vplyv sunnitských monarchií v Perzskom zálive. Celý americký plán má na svedomí smrť takmer 500 tisíc Sýrčanov, niekoľko miliónov Sýrčanov muselo opustiť svoje domovy a prišlo k rozvratu sýrskeho hospodárstva. No napriek tomu sa americké plány nepodarili.

Putin pritom od začiatku Američanov varoval a tvrdil, že americký plán sa nepodarí. Sýrčania na rozdiel od Afgáncov preferujú liberálne formy islamu a multikulturalizmus. Sýrsky režim nikdy nebol natoľko represívny ako režim v Afganistane, Pakistane či v sunnitských monarchiách Blízkeho východu a potvrdzoval práva pre rôzne vierovyznania. To však nebránilo Američanom označovať sýrsky režim za neprijateľný, saudský režim, ktorý má problémy s dodržiavaním základných ľudských práv však Američanom z pochopiteľných dôvodov nikdy príliš nevadil.

Američanom sa teda nepodarilo úspešne odstrániť Asada. Dôvody sú dva, prvým je pomoc Ruska a druhým skutočnosť, že väčšina Sýrčanov nikdy nemala záujem na tom, aby sa ich krajina zmenila na džihádisticko-vahábistické teroristické hniezdo. Dokonca aj viacerí liberálni kritici Asada sa v najhoršom období v roku 2015 radšej priklonili k podpore Asada, len aby sa k moci nedostali skupiny, ktoré proti Asadovi bojovali. V Egypte sa Američanom farebná revolúcia a zvrhnutie Husní Mubaraka podarilo, problémy s egyptskými radikálmi musí riešiť egyptská armáda doteraz.

Rusko vstúpilo do konfliktu práve v zlomovom momente, kedy už sýrska armáda bránila zvyšné územie (stále išlo o najbohatšie a najľudnatejšie oblasti) pred hordami teroristov z posledných síl. Dnes 3/4 Sýrčanov podporujú Asada a jeho popularita vzrástla do obrovských výšin, Asad kontroluje 80% krajiny a Putin je pre väčšinu Sýrčanov hrdina. Odpor cítia Sýrčania k USA a Západu.

Práve západní politici v OSN minulý mesiac podporili aktivity bloku “Priateľov Sýrie” (tento blok tvoria monarchie Perzského zálivu, predstavitelia protiasadovskej opozície, USA a krajiny západu) a prehlásili, že nebudú sa zúčastňovať obnovy Sýrie, pokiaľ neodíde sýrky prezident Bašár Asad. Tento komentár odznel z úst britského ministra zahraničných vecí Borisa Johnsona, na ruských a iránskych tvárach však vyhlásenie britského politika vyvolalo len pobavené úsmevy.

Pred niekoľkými dňami sa v Damasku totiž uskutočnila medzinárodná konferencia O obnove Sýrie. Bašár Asad na tejto konferencii otvorene potvrdil, že obnovy Sýrie sa nebudú zúčastňovať krajiny, ktoré Sýriu ničili, obnovu Sýrie budú viesť Rusi, Irán a Čína. Ide o miliardové sumy, Rusko už dodáva do Sýrie potrebné materiály na obnovu rozvoja hospodárskeho života v krajine, rovnako ako Irán a Čína. Sýria získava výhodné úvery od trojice týchto krajín, Američania, EÚ a arabské monarchie stoja bokom a nevyzerá to tak, že by sa situácia mala zmeniť.

Neschopnosť Západu uznať jednoduchý fakt že Rusko výrazne, kvôli chybám americkej diplomacie, posilnilo na Blízkom východe svoj vplyv, je základným prvkom neúspechu americkej i západnej blízkovýchodnej politiky. Naivné a nervózne aktivity britského ministra Borisa Johnsona v severnej Afrike vedú k ďalšej degradácii západnej diplomacie, z ktorej bude ťažiť len Rusko.

Johnson navštívil Lýbiu, kde sa stretol s generálom Khalifom Haftarom, ktorého vojská kontrolujú východnú časť Lýbie a oblasť Bengházi s bohatými ropnými ložiskami. Haftar nepredstavuje politika, ktorý by úplne vyhovoval Američanom a Západu, tí sa spoliehajú na bábkovú vládu v Tripolise. Johnson sa pokúsil naladiť Haftara prozápadne, krátko po jeho návšteve však generál Haftar navštívil Moskvu, kde s Rusmi dohodol ďalší postup v riešení lýbijského problému. Nervózne pobehovanie britského ministra zahraničných vecí Borisa Johnsona sa minulo účinkom a znížilo opäť výdatne renomé Západu v arabskom svete.

Haftar, ktorý prešiel sovietskymi generálsko-štábnymi kurzmi a bez problémov sa stretol s ruskými politikmi na palube ruskej bojovej lode (Stretnutie so Sergejom Šojgu na palube Admirála Kuznecova pri návrate ruskej lode z úspešnej misie v Sýrii) sa stáva v Lýbii najdôležitejšou politickou figúrou. Rusi a Lýbijčania sa už dohodli na priamej vojenskej spolupráci, dodávkach zbraní a pravdepodobne sa čoskoro stane skutočnosťou existencia novej ruskej stredomorskej základne, tentoraz pri lýbijských brehoch.

Dnes sa už nachádza v Egypte letka ruských útočných bombardérov, ruské bojové stíhačky, vrtuľníky a menší ruský expedičný zbor. Títo ruskí vojaci sú už pripravení zasiahnuť v Lýbii na strane generála Haftara a čakajú len na rozkaz. Čo to bude znamenať pre lýbijských islamistov a prozápadné skupiny je zrejmé každému, kto sa čo i len čiastočne orientuje v sýrskych udalostiach.

Sýria a Lýbia kupovali ruské zbrane a budú ich kupovať aj ďalej. Ide o overené a účinné zbrane, ktoré dokázali svoju kvalitu. Lýbia a Sýria sú dosť veľkým fiaskom súčasnej americkej zahraničnej politiky v severnej Afrike a na Blízkom východe, ďalšie fiasko sa prejavuje v odklone Turecka, ktoré kupuje protivzdušné raketové komplexy S-400. Erdogan ukazuje, že Američanom nedôveruje a nespolieha sa na americkú protivzdušnú obranu, ktorá by zabránila Turkom vyhľadávať a zostreľovať lietadlá USA a NATO v prípade, ak by sa Američania rozhodli k hazardnému kroku odstrániť Erdogana násilnou cestou.

Protivzdušné systémy S-400 sa nachádzajú už aj v Sýrii, kde chránia ruské základne v Hmeimmim a Tartuse, systém S-300 kúpil Irán. Aktivizácia týchto systémov už zhoršila možnosti izraelských a amerických bojových lietadiel narúšať vzdušný priestor cudzích krajín.

Putinov diplomatický prehľad sa plne prejavil po zostrelení ruského Su-24 a smrti ruského pilota. Erdogan zúril, pretože ruské bojové stroje s prehľadom likvidovali turecké kamióny, ktoré kradli ropu zo severných sýrskych území a z Turecka túto ropu za výhodné ceny posúvali Američanom a západným firmám. Erdogan očakával, že Rusko zareaguje útokom na turecké sily, následne sa vtiahne do konfliktu s NATO, ktorý sa skončí ruským ústupom z Blízkeho východu, prepadom Putinových preferencií a prípadne zmenou politického vedenia v Rusku.

Putin však cez ruské embargo na všetok turecký tovar zasadil Erdoganovi tvrdý úder a situácia v Turecku sa začala dramatizovať, čo nakoniec vyústilo v pokuse o štátny prevrat v lete 2016. Časť analytikov tvrdí, že prevrat zorganizoval sám Erdogan, aby oslabil opozíciu, faktom však zostáva že vzťahy medzi USA a Tureckom sa po prevrate výrazne zhoršili – to by nasvedčovalo, že pokus o prevrat nebol z Erdoganovej strany “útokom pod falošnou vlajkou”. Dnes Turecko kvôli svojej protikurdskej politike spolupracuje úzko s Iránom a Irakom, čo možno považovať za ďalší výrazný neúspech americkej zahraničnej politiky, ktorá sa už môže spoliehať na Blízkom východe len na Kurdov.

Návšteva saudského kráľa Salmana v Moskve v dnešných dňoch sa stala prvou oficiálnou návštevou saudského monarchu v Rusku. Ide o ďalšie približne z 20 stretnutí, ktoré už Putin uskutočnil z predstaviteľmi krajín Blízkeho východu, severnej Afriky, Perzského zálivu či západnej Ázie. Pritom Putin nemusí nervózne lietať ako Boris Johnson, ale predstavitelia cudzích štátov prichádzajú na návštevu do Moskvy, kde sa uskutočňujú väčšinou tajné rozhovory. Evidentne sa skončili časy, kedy sa chodilo po rozumy do Washingtonu, dnes sa na Blízkom východe preferuje Moskva.

Pre Arabov je dnes Rusko oveľa prijateľnejšie ako ZSSR zo svojím ateistickým svetonázorom. Putin si vydobyl v arabskom svete image úspešného, silného a rozumného politika, ktorý hľadá kompromis výhodný pre všetky strany. V úplne opačnej pozícii sú Američania, ktorí arogantne presadzovali politiku šírenia chaosu a následného rabovania nerastného bohatstva v rozbitých krajinách cez kontrolované bábkové vlády. Putin na rozdiel od Američanov preferuje stabilitu, Arabskej mentalite vyhovuje takisto skutočnosť, že Rusov nezaujíma “gender politika a homosexuálne sobáše”, ktoré dehonestujú Američanov v arabských očiach.

Saudi v Moskve s Rusmi rokovali o niekoľkých závažných problémoch. Saudov znervózňuje situácia v Jemene, problémy v Sýrii, rusko-iránska spolupráca a dodávky moderných zbraní Iránu. Saudi chápu, že Irán sa stáva hegemónom v oblasti a uvedomili si, že sa nemôžu spoliehať len na Američanov, ktorých vplyv poklesol. Preto sa snažia problém vyriešiť v spolupráci s Ruskom. Saudi by neboli radi, keby sa chaos, podobný chaosu v Lýbii prevalil z Jemenu aj do južnej časti Saudskej Arábie, čo by mohlo viesť v konečnom dôsledku k rozpadu Saudskej Arábie na viacero štátov (v Saudskej Arábii pôsobí silná šiítska menšina).

Saudský problém nedokážu Američania uspokojivo riešiť, rovnako ako nedokážu riešiť iránsko-izraelský problém. Na silové riešenie proti Iránu už Američania nemajú kapacity, čo si uvedomuje aj izraelský premiér Benjamin Netanjahu, ktorý takisto chodí rokovať do Moskvy a nie do Washingtonu. Benjamin Netanjahu sa obáva Iránu a Hizballáhu, ktoré sa netaja svojou nenávisťou k Izraelu. Ďalší prípadný izraelsko-arabský konflikt by sa totiž podľa najnovších poznatkov nemusel odohrávať tak, ako by si Izrael predstavoval – mimo izraelského územia. Pre Izrael by to bolo katastrofou.

Američania sa pokúsili v posledných mesiacoch oslabiť postavenie Putina a zastaviť jeho posilňovanie ruských pozícii. Američania anulujú jadrovú dohodu s Iránom, napriek tomu, že Irán plní všetky body existujúcej zmluvy. Američanom by vyhovovala konfrontácia Izraela s Iránom, pretože takáto kríza by výrazne oslabila pozície Moskvy.

Čo sa podarí Američanom presadiť tieto svoje ambície ostáva otázne. Putin už niekoľkokrát dokázal takmer nemožné a americké plány v Afganistane, Iraku, Lýbii či Sýrii vážne narušil svojimi asymetrickými reakciami.

Putin prevyšuje amerických politikov, ktorí doteraz nechápu ako dokážu Rusi na jednej strane spolupracovať s Hizballáhom proti protiasadovským zoskupeniam, pričom na druhej strane nemajú problém s tým, aby Izrael, s ktorým takisto udržiavajú Rusi korektné vzťahy útočil letecky na jednotky Hizballáhu v Sýrii. A Hizballáh a ani Izrael necítia potrebu prerušiť kontakty s Ruskom a viesť konfrontačný dialóg kvôli tejto skutočnosti.

Takisto Američania považovali za takmer nemožné, aby niekto uzmieril dve palestínske organizácie Hamas a al Fatah – Putinovi sa to v Moskve podarilo. Obe organizácie teraz zamerali svoju pozornosť na Izrael, čo sa prejavilo zvýšením teroristických aktivít na území Izraela v posledných dňoch.

Netanjahu chápe, že sa mu zužuje diplomatický priestor a napriek blízkym kontaktom Ruska a Iránu sa nesnaží žiadať o pomoc len USA, ale rieši politické problémy v Moskve. Putin sa tak stáva dôležitou osobou, ktorá navyše dokáže znížiť napätie medzi Izraelom a Teheránom. Pri návšteve v Moskve neodzneli zo strany Netanjahua žiadne rozhodné vyhlásenia voči Iránu, pozornosť sa sústredila skôr na záruky, aby ostrieľané iránske skupiny a Hizballáh ostali mimo územia Izraela. Na
V Putinovom a Lavrovovom prevedení ide opätovne o diplomaciu vysokého stupňa, ktorú už Američania nedokážu robiť, pretože nemajú vo svojich radoch takú výraznú osobnosť, akou bol Henry Kissinger. Prekvapený Washington sa tak ocitá na periférii Blízkeho východu.

Na záver niekoľko prostých faktov. Rusko nerozpútalo krízu na Blízkom východe, Sýria, Irak, sú výsledkami americkej politiky. Kvôli Rusku nezačal do Európy prúdiť tok migrantov z Blízkeho východu a ani z Afriky, kde Američania odstránili Kaddáfiho a krajina sa takisto ponorila do chaosu. Vidieť už však aj opačné tendencie, po neúspechu amerických plánov v Sýrii a stabilizácii situácie v krajine sa začali Sýrčania vracať domov, minimálne 500 tisíc Sýrčanov sa už vrátilo.

Optimistickou skutočnosťou pre Sýriu je fakt, že sýrska vládna armáda počas celej občianskej vojny mala veľmi málo dezertérov. Na počiatku občianskeho konfliktu síce časť Američanmi získaných dôstojníkov odovzdala kasárne a vojenské sklady predstaviteľom opozície, keď sa však rozhoreli boje, dezercie v Sýrskej armáde prestali. Pritom takmer 80% sýrskej armády tvoria sunniti, ktorí odmietli americké a džihádistické predstavy.

Sýrski vojaci bojujú proti sunnitským teroristom pod vedením režimu v ktorom prevládajú alaviti. Sýrski vojaci bojujú spoločne so šiítmi (Irak, Afganistan), Hizballáhom, kresťanmi, Iráncami, Rusmi či Palestínčanmi proti chaosu a džihádistickým predstavám. Rôznorodý proasadovský tábor ukazuje, že sa dokáže dohodnúť a tolerovať rozdielne vierovyznania. Problém s toleranciou majú len členovia “umiernenej opozície”, podporovaní Američanmi a ISIS.

Blízky východ v posledných rokoch zasiahla silná vlna islamizácie. “Arabská jar” ktorú pozitívne hodnotili Američania sa niesla v znamení útokov rôznych skupín islamistických radikálov proti relatívne svetským režimom v Tunise, Egypte, Sýrii, zčasti Turecku. Táto vlna priniesla so sebou chaos a destabilizáciu celého regiónu. Sýrčanom sa podarilo spoločne s Rusmi a Iránom a ďalšími spojencami odolať tomuto tlaku a stabilizovať situáciu v Sýrii.

5 komentářů :

  1. Škoda, že v době napadení Jugoslávie seděl v Kremlu ten opilec hrubého zrna.

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. 16:35 Jo ten ožungr byl pohroma pro Rusko.

      Vymazat
  2. Svůj vliv zvětšil nejspíš proto, že je to chytrý a inteligentní politik a ne tupý leštič jaderných hlavic a válečný štváč.

    OdpovědětVymazat
  3. PRAVDA VÍTĚZÍ.To není jen zprofanovaný slogan. Pokud by kázal vodu a pil víno, jak to dělá JUSEJ, získal by na svou stranu jen zvrhlé parazity.

    OdpovědětVymazat
  4. Я желаю вашему дяде Владимиру всего наилучшего, много счастливых и плодородных лет и здорового здоровья. Я люблю vac!

    OdpovědětVymazat