Reklama

.

.

pondělí 20. srpna 2018

Ján Čarnogurský: Za hrsť spomienok na August 1968

Ján Čarnogurský
20. 8. 2018  HlavnéSprávy
V auguste 1968 som mal 24 rokov a vstupoval som do záverečného ročníka štúdia práva na Karlovej univerzite v Prahe. Boli sme práve na vojenskom sústredení pri Mariánskych Lázňach (v bývalom kláštore).Na snímke Ján Čarnogurský


Ráno 21. začal lietať nad našim vojenským táborom sovietsky vrtuľník. Okolo desiatej nás obkolesili sovietske tanky a obrnené transportéry, ale nevošli do tábora. Okolo dvanástej sa naši dôstojníci dohodli so sovietskymi, že tábor sa rozpúšťa a my ideme domov. Bolo to momentálne rozumné riešenie. Zbrane sme v tábore takmer nemali, boli sme len študenti. Boli sme však zronení z okupácie republiky. Keby bol vtedy prezident Ludvík Svoboda dal pokyn na ozbrojený zápas, boli by sme sa snažili dostať sa k zbraniam a začali by sme strieľať na vojská Varšavskej zmluvy. Bol by to však bezvýchodiskový zápas.

Koncom júla prebiehalo rokovanie československého a sovietskeho straníckeho vedenia v Čiernej nad Tisou. Dubček dal podmienku, že rokovanie musí prebiehať na území Československa a Brežnev podmienku prijal. Celá republika bola hrdá, ako sme pritlačili Sovietov a oni sa museli podvoliť. Delegácie sa akože dohodli a nasledoval podpis spoločného („bratislavského“) vyhlásenia v Bratislave aj s účasťou ostatných šéfov strán socialistických krajín. Celé Československo bolo spokojné, že sme už politicky za vodou. „Pražská jar“ veselo bežala ďalej.

Tým väčším šokom bolo obsadenie republiky 21. augusta. Ešte predtým novinári dali otázku Pavlovi Kohoutovi, najhlasnejšiemu spomedzi spisovateľov, čo by sme mali robiť, keby nás Sovieti začali obsadzovať. Kohout odpovedal, že by sme sa mali tváriť, že sme si toho nevšimli. Koncom 70.-tych rokov Kohout emigroval do Rakúska.

Z geopolitického hľadiska bolo predvídateľné, že Sovieti nemôžu nechať vypadnúť Československo z Východného bloku. Československé vedenie malo niečo robiť, ale nerobilo. Obsadenie republiky v auguste 1968 bolo známkou medzinárodnopolitickej obmedzenosti vtedajšieho československého vedenia osobne na čele s Alexandrom Dubčekom. Za jeho intelektuálnu kostru sa samokorunovali Zdeněk Mlynář, Čestmír Císař, Josef Smrkovský, redakcia pražských Lidových novín a niekoľko ďalších.

Vlaky premávali veľmi nepravidelne, ale akosi sme sa dostali z Mariánskych Lázní do Prahy. Pražské ulice boli plné vzrušených ľudí. Na uliciach v centre boli vyznačené miesta, kde vojaci zastrelili protestujúcich.

Popoludní 22. augusta som sa ocitol na Václavskom námestí. Bolo tam niekoľko tankov a obrnených transportérov. Ľudia proti nim skandovali a vzrušenie sa zvyšovalo. V jednej chvíli na vežiach tankov sa vojaci postavili za guľomety a namierili ich na ľudí, ale nestrieľali.

Vzrušenie postupne upadalo. V celej republike sa ozvala sieť podzemných rozhlasových staníc. Podávali autentické správy zo svojho regiónu a všetci sme mali pocit, že vieme o sebe. Rozhlasové stanice sa budovali dlho pred rokom 1968 pre prípad obsadenia republiky zo Západu. Stanice vyzývali na strhávanie názvov ulíc, miest a obcí, inštitúcií pod heslom: My sa vo svojej krajine vyznáme a okupanti nech blúdia.

Vinohradská trieda v Prahe, kde sídlia redakcie rozhlasu, bola načas uzavretá. Ľudia bránili rozhlas, zapálili tam jeden tank, vojaci zabili ľudí. Pre tie dni sa ukázala prednosť plánovaného hospodárstva. Nedochádzalo k žiadnemu zvyšovaniu cien, ukrývaniu tovaru, zatváraniu prevádzok. Všetko bolo plánované a súkromníci nemohli využívať mimoriadnu situáciu.

V noci vypravili vlak do Bratislavy, podarilo sa mi do neho dostať. Bratislava bola o niečo pokojnejšia než Praha, ale inak rovnaká. Na námestí SNP bolo vyznačené miesto zabitia Petra Legnera, pri Univerzite miesto zabitia Danky Košanovej, Jána Holíka a Stanislava Siváka. Výklady a steny domov boli oblepené heslami proti okupantom. Na dôležitých miestach mesta stáli tanky, ale ich posádkam bolo teplo tak vyliezli z tanku a postávali. Hneď sa okolo nich zhromaždili ľudia a diskutovali s nimi, že u nás nie je kontrarevolúcia. Každý vedel po rusky.

Naša armáda bola uzavretá v kasárňach, ale sem-tam sa objavil na ulici gazík československej armády. V takých prípadoch ľudia na chodníkoch spontánne začali tlieskať. Vtedy sa ukázalo, aká je armáda potrebná a ako môžu nadísť situácie, keď je vlastná armáda pre ľudí jedinou ochranou a ako sa ľudia upínajú k vlastnej armáde.

Sieť rozhlasových staníc priniesla správu, že do Moskvy odletela delegácia na čele s prezidentom Ludvíkom Svobodom. Všetci sme čakali výsledok rokovaní. Po pár dňoch sa delegácia vrátila, už opäť na čele s Alexandrom Dubčekom aj s moskovskými protokolmi o rokovaní. Alexander Dubček pri oznamovaní výsledku rokovaní v Moskve do rozhlasu plakal. Dubčekov plač by mohol byť firemnou značkou o československej politike v roku 1968.

Naproti tomu po návrate z Moskvy začal strmhlavý let do výšky Gustáva Husáka. Rovno z letiska išiel na zjazd Komunistickej strany Slovenska v Bratislave a vyhlásil práve skončený zjazd Komunistickej strany Československa za neplatný. Bola to požiadavka rokovaní v Moskve. Ako argument použil, že na ňom bolo málo Slovákov. Onedlho povedal, že Josef Smrkovský nemôže zostať predsedom Národného zhromaždenia, pretože funkcia patrí Slovákom. Husákova argumentácia bola demagogická aká len mohla byť, ale Husák jediný pochopil novú geopolitickú realitu republiky, prispôsobil sa jej a hľadal východisko.

Rok 1968, čo bolo pred ním a po ňom sa stalo životnou politickou školou pre našu generáciu.

Ján Čarnogurský

10 komentářů :

  1. Ale strileli. na |Vaclavaku od stredu dolu byli to pekni idioti koule litaly jak v Sarajevu lidi okamzite lezeli na zemi a utekli kam, se dalo .Hochu ja tam stravil take nejaky den

    OdpovědětVymazat
  2. Kouknu na fotku a vybavil se mně "boj o pomlčku".

    OdpovědětVymazat
  3. Pán Ján Čarnogurský, čo keby ste nětáral? Taky ste po.... čo sa dalo!

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Urobil zo Slovenska Švajčiársko:)

      Vymazat
    2. 23:51- přesně ale bez bank!

      Vymazat
    3. Najmä, keď sa na Štrbskom Plese vynorila sovietská atómová ponorka s bielym pruhom.

      Vymazat
  4. ale no - chaotické a bez myšlienky - nech toho nechá, a ešte si počkáme na Vašáryovú, čo jej do pera natlačí jej manžel a bude - Josef Smrkovský - ten sa vyznamenal za Pražského povstania - podpísal Nemcom voľný prechod cez mesto, osobne som videl zábery pri podpisovaní a snímky keď pražáci a nemcký wermacht hasia požiare aby sa dalo prejsť s technikou ďalej - tak čo, Krieger, to isté, škoda slov, vzbura odídených spolu s pochybnými politikmi typu Dubček a jeho okolie - sen - ako naštartovať súkromné vlastnictvo stalinského typu - zabudli, že nemali a nesmeli dať nádej kléru, a toto im zlomilo krk, žil som tú dobu, viem ako po dedine chodil farár a zvolával na brigády, na sená, na spoločné omše na poli - družstevnom, fakt pravda - stál som tam ako chlapec,videl a otec mi hovoril, tak toto sa nesmie stať, gardisti boli zrazu rehabilitovaní, chceli zadosťučinenie aspoň pred verejnosťou, a Čarnogurský - aký otec, - bývalý poslanec tisovského štátu - taký syn

    OdpovědětVymazat
  5. Všichni co jste tam v ten čas byly jste nepochopily stav světa a tak jste zapříčinily všechna ta neštěstí co se stala. Ještě že za to můžou Rusáci a ne celá ta zdegenerovaná komoušská elita. Za to co se tady děje můžou ty samí paraziti a pokračují v tom i jejich děti. Pokud chceme neco změnit musíme dát hlasy těm co prosadí zákon o referendu. Jiná možnost na změnu není.

    OdpovědětVymazat
  6. Husák jediný pochopil novú geopolitickú realitu republiky, prispôsobil sa jej a hľadal východisko.

    Pravdaže, pán Čarnogurský.

    Husák byl pro nás symbol normalizace a v lepším případě vděčný objekt vtipů. Přestože určité jemné rozdíly ve vedení byly už tehdy vnímány, aneb jak se prsil na desáté výročí v 78 (ve svých patnácti:-) jeden kámoš: "Jestli to vezme Bilak, tak utíkám".

    S odstupem mi ale přijde jasné jak facka, že sám Husák si skutečně představoval uhrát trochu jinou normalizaci, než co mu z toho vylezlo za paskvil, a Štrougal jakbysmet.

    A teď řeknu to slovo do pranice: Neuhrál to ne, protože by sám byl taková svině nebo nechtěl nebo nevěděl jak a neuhrál to ne kvůli nátlaku Brežněva. Ale hlavně protože měl za zády zástup ochotných a všeho schopných a "správně smýšlejících" českých i slovenských sviní a donašečů.

    Nemlich stejné zástupy, jaké už vidíme předběžně se formovati i v dnešní době.

    A ano, jistěže i proto, že kariéra a postavení mu byly vskutku drahé. A i takových je dneska pořád dvanáct do tuctu, i mezi těmi, které bereme nebo volíme jako menší zlo.

    OdpovědětVymazat
  7. .....tak ctu kdo tu co pise....na vojne jsem byl v r.1967-1969 slouzil jsem u vysadkaru, mel jsem vse z prve ruky.....co k tomu dodat....uz se jenom usmivám pri cteni nekterych komentaru......

    OdpovědětVymazat