Reklama

.

.

čtvrtek 20. června 2019

Washington stratil spojencov a povzbudil nepriateľov.

Igor Cibula
20. 6. 2019    orientacia
Niekedy v posledných dvoch rokoch zomrela americká hegemónia. Vek americkej dominancie bol krátky, opojná éra, asi tri desaťročia poznačené dvoma momentmi, z ktorých každý bol rozpadom. Narodil sa uprostred pádu berlínskeho múru v roku 1989. Koniec, či dokonca začiatok konca bol ďalší kolaps - Irak v roku 2003, vlečúci sa doteraz. Možno sa opýtať, či bola smrť mimoriadneho postavenia Spojených štátov výsledkom pôsobenia vonkajších príčin, alebo Washington sám urýchlil zánik svojej pozície prostredníctvom zlozvykov a nevhodného správania? 



Je to otázka, o ktorej budú historici diskutovať v nadchádzajúcich rokoch. Rovnako ako u väčšiny „úmrtí“, prispeli k tomu viaceré faktory. V medzinárodnom systéme existovali zakorenené štrukturálne sily, neúprosne pôsobiace proti každému národu, ktorý nazhromaždil tak veľkú moc. V americkom prípade však zasiahli spôsobom, ktorý Washington - v bezprecedentnej pozícii - nezvládol svoju hegemóniu a zneužil svoju moc, stratil spojencov a povzbudil nepriateľov.

Vplyvný americký publicista Fareed Zakaria sa v časopise Foreign Affairs zaoberá „sebazničením americkej moci“ a komentuje tento proces od skončenia studenej vojny ako niečo, čo svet nezažil od čias Rímskej ríše. Vo svojom komentári pripomína, že kým začiatkom deväťdesiatych rokov si nikto nevšimol, ako rástla americká hegemónia, tak koncom deväťdesiatych rokov začali pôsobiť sily, ktoré by mali „podkopávať“ to, čo ľudia označovali slovami, že Spojené štáty sú „nenahraditeľným národom“ a „jedinou superveľmocou na svete.“ V prvom rade išlo o vzostup Číny. Pri spätnom pohľade je ľahké poznať, že Peking by sa stal jediným vážnym súperom Washingtonu, ale pred štvrťstoročím to nebolo také zjavné. Hoci Čína od osemdesiatych rokov rástla rýchlo, vychádzala z veľmi nízkej úrovne. Len niekoľko krajín dokázalo takýmto tempom pokračovať viac ako niekoľko desaťročí. Neobvyklé „kríženie“ kapitalizmu s leninizmom v Číne sa zdalo byť krehké, ako to ukázali udalosti na Námestí nebeského pokoja v júni 1989. Čínsky vzostup však pretrval a krajina sa stala novou veľmocou s ambíciami porovnávať sa so Spojenými štátmi. A Rusko zo začiatku deväťdesiatych rokov sa zmenilo zo slabej a pokojnej krajiny na mocnosť, disponujúcu dostatočnými schopnosťami pôsobiť „rušivo.“ Teda s týmito dvoma hlavnými globálnymi hráčmi mimo „amerického medzinárodného systému“ vstúpil svet do post-americkej fázy.

Podľa názoru Zakaria útoky 11. septembra 2001 a vzostup islamského terorizmu zohrali dvojakú úlohu pri úpadku hegemónie USA. Zdá sa, že útoky povzbudili Washington a mobilizovali jeho moc. Vtedy sa Spojené štáty - ktoré sú ešte stále ekonomicky väčšie ako ďalších päť krajín vo svete - rozhodli zvýšiť svoje ročné výdavky na obranu o sumu takmer 50 miliárd dolárov, ktorá bola väčšia ako je celý ročný rozpočet na obranu Veľkej Británie. Keď Washington vojensky intervenoval v Afganistane, dokázal získať obrovskú podporu spojencov pre túto operáciu, vrátane Ruska. O dva roky neskôr - napriek mnohým námietkam - bol stále schopný sústrediť veľkú medzinárodnú koalíciu na inváziu do Iraku. Prvé roky tohto storočia boli najvyšším bodom amerického impéria, keď sa Washington pokúšal prerobiť úplne cudzie národy - Afganistan a Irak - tisíce míľ vzdialené od amerického kontinentu. Bodom zlomu bol najmä Irak. Spojené štáty sa pustili do vojny napriek pochybnostiam vyjadrenými ostatnými štátmi sveta. Snažili sa získať podporu OSN, ale keď sa im to nepodarilo, námietky ignorovali.

Možno si položiť otázku: čo narušilo americkú hegemóniu - vzostup nových vyzývateľov alebo imperiálna rozpínavosť ? Podobne ako pri každom veľkom a zložitom historickom fenoméne aj tu išlo pravdepodobne o viaceré spomínané faktory. Vzostup Číny bol jedným z tých tektonických posunov v medzinárodnom živote, ktoré by narušili akúkoľvek bezkonkurenčnú moc hegemóna bez ohľadu na to, aká by bola jeho diplomacia zručná. Návrat Ruska bol však zložitejšou záležitosťou. Teraz sa na to zabúda, ale začiatkom deväťdesiatych rokov boli lídri v Moskve odhodlaní premeniť svoju krajinu na liberálnu demokraciu, európsky národ a spojenca Západu. Eduard Ševardnadze, ktorý bol ministrom zahraničných vecí počas posledných rokov Sovietskeho zväzu, podporoval vojnu Spojených štátov proti Iraku v rokoch 1990-91. Prvý ruský minister zahraničných vecí po rozpade Sovietskeho zväzu Andrej Kozyrev bol ešte horlivejším liberálom. Treba však podotknúť, že aj keď Washington poskytol Moskve určitý status a prejavil rešpekt - napríklad rozšírením skupiny G-7 na G-8 - nikdy v skutočnosti nebral vážne bezpečnostné záujmy Ruska. Rozšíril NATO rýchlo a „zúrivo“ - proces, ktorý mohol byť potrebný pre krajiny, ako je Poľsko, historicky neisté a ohrozené Ruskom. Ale tento proces pokračoval bezmyšlienkovite, s malým záujmom o ruskú citlivosť - a teraz sa dokonca rozširuje na Macedónsko. Podľa názoru Fareeda Zakariu aj táto americká politika prispela k posilneniu pozície ruského prezidenta Vladimíra Putina.

Americkú zahraničnú politiku ešte viac vyhrotila administratíva Donalda Trumpa, ktorý ako nacionalista, protekcionista a populista je presvedčený o tom, že väčšina krajín je „priskrutkovaná“ k Spojeným štátom. Za Trumpa sa však USA stiahli z Trans-Pacifického partnerstva a znížili svoju angažovanosť v Ázii. Uvoľňujú sa zo svojho sedemdesiatročného partnerstva s Európou. Trumpovi sa podarilo „odcudziť“ Kanaďanov; venuje sa „subdodávateľskej“ politike na Strednom východe voči Izraelu a Saudskej Arábii. Existuje v jeho zahraničnej politike niekoľko impulzívnych výnimiek, ako je narcistická túžba získať Nobelovu cenu tým, že sa snaží uzavrieť mier so Severnou Kóreou. Washington príliš často a príliš okato sleduje svoje úzke záujmy, odcudzil si svojich spojencov a povzbudil svojich nepriateľov. Spojené štáty zostávajú síce najmocnejšou krajinou na planéte, ale zabúdajú, že posilnenie ich vplyvu si žiada, aby boli liberálnejšie a menej hegemonistické.

9 komentářů :

  1. Jo mají to milánci spočítaný jen hitler dělal, takovou zahraniční politiku jako usa.

    OdpovědětVymazat
  2. Pan Cibula vytváří zmatek tím, že ve svém rozboru vůbec nezmiňuje globální síly, které se často neztotožňují s americkými silami. Také zdroje vzestupu Číny, nepocházejí ze studnice moudrosti čínské komunistické strany, ale z kapitálu a technologií, globalistických sil.
    Rusku byla zřejmě v tomto globalistickém plánu, přidělena nedůstojná role, tak se vzepřelo. V ruském odporu je jediná naděje, že nedojde také ke globalistickému klalergiho plánu, rozvratu evropských kultur a států. Alespoň ne, za naší generace. P.K.

    OdpovědětVymazat
  3. Trump nemůže dostat Nobelovu cenu míru, protože ještě nestihnul zabít alespoň 1 milion lidí ve světě. Je málo přičinlivý. Ale kokot je to velký.

    OdpovědětVymazat
  4. USA potřebují bojovat s korupcí.
    https://beforeitsnews.com/v3/prophecy/2019/2506491.html
    Celý právní systém Texasu je určen pro obchodování s drogami a dětmi, “říká Robert D. Steele, „Otevřené hranice jsou kódem pro zničení vaší etnické soudržnosti a vaší země se vstupem nelegálních cizinců. Veřejnost nevěnuje pozornost.
    „Amerika byla podkopána zrádci uvnitř a zrádci bez a věřím, že hnutí Trump je z velké části o„ Americe první “a obnovuje dobro Ameriky. Musíte být lokalizovat, distribuovat, být soběstačný. Správa shora dolů nefunguje, protože je neznalá, neinformovaná a příliš snadno poškozitelná. Musíte se dostat k systému, ve kterém jsou lidé, kteří rozhodují, ti, kteří jsou nejvíce ovlivněni rozhodnutími - přímou demokracií. “
    „Čína kompletně porazila Spojené státy na celém světě tím, že utratila peníze za infrastrukturu místo válek. Asijské země jsou technokratické, pragmatické země, které rozhodují spíše na základě zkušeností a faktů než na západním systému, kde bankéři ovládají politiky jako loutky. “

    OdpovědětVymazat
  5. Faktem je, že každá říše má svůj vzestup, vrchol a nakonec pád. Zdá se mi, že se pletou ti, co předčasně pochovávají Spojené státy. Je lidské, promítat svá přání do pohledu na realitu, ale není to moudré.

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. 15:26...Nepůjde o pád,ale o změnu pozice.
      Z hegemona se stanou jen jednou z mocností.
      Dneska kroutěj kdekomu ruce, příště zas budou jiní kroutit ruce jim.
      Někteří si to asi budou vychutnávat.
      Helanov

      Vymazat
  6. Ušáci netřeba pochovávat, natož předčasně. Oni si na ty stejný hrábě šlapou stále a neustále, ovšem ta bomba čenichovka je vždycky strašná a poškozuje jejich už notně pošramocenou pověst

    OdpovědětVymazat
  7. Anonymní 24. června 2019 0:44

    Vracejte stejne , stejnym !

    Kdyz me bila vlada v Pretorii, poslala pracovat k cernochum do Buntustanu (kmenove uzemi , jednoho kmene v Limpopu)!

    Tak jsem musel napred vyridit povoleni k pobytu u nacelnika ve stanu , podminka ve slipech !
    Tam sme uzavreli smir , ze me nesezerou , hopsanim kolem ohne za pokriku Huhuhuhaha !

    (Aby me tam nezapichli mistni lidozrouti nejakym klackem a neopekli na bambusovem rostu spolecne s ulovenou kapibarou !)

    Nacelnik mi pridelil lidi kmena Zulanta na praci v busi , tim moje prace skoncila , dva pracovnici cernosi zmizeli po dvaceti minutach v pralese Buntustanu , kam sem se bal vstoupit. Nic sem neudelal a tancovat s novym nacelnikem kolem ohne ze Zulanty , sem nemel povahu. Musel sem se vratit mezi bile do Pretorie a konstatovat neuspech me mise v Limpopu a vy je budete mit na krku nez vas taky sezerou , manzelky a dcery znasilni predatori a obliknou si vase veci , vemou vase auta , ridicak nevi co to znamena! V Buntustanu chodi stakilometry pesky po hline , kdyz lovi paviany , potkany nebo velky pavouky specialita , jako vas smazeny rizek !

    Tak jak je mozne , ze se vam v Cesku toulaji po poli cernosi bez papiru a povoleni k pobytu ?

    Hamacku, co jsi to zase prosral , chces skoncit jako pastika na bananu ?

    nick Honolulu , Florida , obdivovatel naseho prezidenta Trumpa !

    OdpovědětVymazat