26.1. 2017 Pravdive
Ruská vojenská kampaň v Sýrii, ktorá mala popri eliminácii najväčšieho epicentra svetového terorizmu za cieľ aj návrat Kremľa do geopolitického priestoru ohraničeného východným Stredomorím a Blízkym Východom, prináša očakávané ovocie. Washington, aj keď liknavo a neochotne, prestáva upierať Moskve jej právo na opätovné rozšírenie zóny vplyvu. Tá však na sýrskych vavrínoch nezaspala a svoje vzťahy začala medzitým upevňovať s ďalšou ťažko skúšanou krajinou tohto regiónu – Líbyou.
Silnejúci ruský vplyv v tejto severoafrickej krajine, na ktorý zaskočený Západ nevie adekvátne reagovať, je dnes už neprehliadnuteľnou realitou. Po vojensko-taktickej a logistickej stránke tu pôjde o transfer získaných skúseností z jednej krajiny do druhej, kde sa v osobe generála Chalifu Haftara, ktorý transatlantickými elitami odobrenú „demokratickú vládu“ v Tripolise neuznáva, črtá dohoda s vidinou budúcej vojenskej základne – iba 700 km od brehov EÚ a NATO. S prihliadnutím na ich stupňujúce sa nepriateľstvo voči Rusku by takéto plány na jeho strane neboli vôbec prekvapením.
A práve toto sa stáva tŕňom v oku britského ministra obrany Michaela Fallona. Podľa neho Moskva týmto spôsobom skúša odolnosť a spojenectvo Západu. „Nechceme, aby do Líbye strkal medveď svoje laby,“ nechal sa počuť na 49. Mníchovskej bezpečnostnej konferencii (1. – 3. 2.). „Nemyslím si, že v ich ZOO vyrástlo zviera, ktoré by mohlo rozkazovať medveďovi,“ nadviazal na zvierací slovník sira Michaela jeho ruský kolega Sergej Šojgu a v odpovedi na otázky študentov MGIMO pridal odkaz, nech si každý svoje záležitosti rieši sám. Zdá sa, že mal na to pádny dôvod. Fallon už totiž koncom novembra 2016 vyzýval nového amerického prezidenta Donalda Trumpa, aby sa „vrátil späť na cestu konfrontácie s Ruskom“ (!), keď pre rozhlasové vysielanie BBC doslova povedal: „Treba rozlišovať medzi predvolebnou rétorikou a tým, čo sa deje v praxi. (…) Netvrdíme, že by sme nemali viesť dialóg, ale s Ruskom nie ako s rovnocenným partnerom.“
Upadajúca exkoloniálna mocnosť však nie je v metropole na Temži jediný, kto sa o udržanie moci bojí. Výročná správa, ktorú 14. 2. zverejnil Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie (IISS) so sídlom v Londýne, prináša ďalší propagandistický stereotyp z typicky britskej dielne: rastúca vojenská aktivita Číny a Ruska, ktorá predstavuje čoraz väčšiu hrozbu pre západné mocnosti, si vyžaduje ráznu reakciu zo strany NATO. Analytici, ktorých totožnosť ostala pre istotu anonymná, zaznamenali „reálne a významné“ zvýšenie vojenských aktivít Číny na mori i vo vzduchu, ako aj čoraz sofistikovanejšie zbraňové systémy vrátane raketových síl. Samotné Rusko, ktoré podľa nich kladie veľký dôraz na predvádzanie svojej vojenskej sily, pritom neváha pripomínať svoj rozsiahly jadrový arzenál. Londýn, ktorý tak rád rozpráva o nezastupiteľnej úlohe NATO v súčasnej bezpečnostnej architektúre, autori správy paradoxne napomínajú, že si svoj záväzok voči paktu vynaložiť v roku 2016 na obranu najmenej 2 % zo svojho HDP nesplnil.
Ako chápať nediplomatické extempore britského ministra ostrovnej monarchie v kontexte prudkých veľmocenských zmien a preskupovania síl vo svete? Veľká Británia jednoducho odmieta akceptovať skutočnosť, že už dávno nepatrí do zostavy rozhodujúcich globálnych hráčov. Rusko, ktoré do jej impéria nikdy nepatrilo, jej to dáva najavo (viď demonštratívna plavba skupiny lodí Severnej flotily na čele s lietadlovým krížnikom Admirál Kuznecov cez kanál La Manche vlani v októbri), na čo má svoje historické dôvody. Pokusy Londýna ponížiť ho ekonomickými sankciami či diplomatickou nadradenosťou končia zakaždým jeho sebazhadzujúcim debaklom. Tak britská bezmocnosť, ako aj hlboký vnútorný rozvrat v USA však zjavne nasvedčujú tomu, že anglosaská nadvláda nad svetom sa chýli definitívne ku koncu.
