Doktrína znovusjednotenia – Pohltenie Ukrajiny

Sergej Chelemendik
15. 12. 2013
Od napísania a uverejnenia prvej časti tohto článku uplynuli takmer tri týždne. Za tento čas cena otázky pohltenia Ukrajiny rástla geometrickým radom a neprestáva rásť. Dnes je to už otázka vojny a mieru. A to nielen pre Ukrajinu a Rusko.


Ruskojazyčné médiá ako sopka v tieto dni chrlili o Ukrajine veľké množstvo textov rôznej úrovne. Tak napríklad medzi iným bolo povedané, že Ukrajina je neustanovený štát, umelý neživotaschopný útvar, že „donecká elita“ je beznádejne skorumpovaná a nemá vládu nad situáciou, že Janukovič sedí na dvoch stoličkách, stratil súčasne dôveru ruskej časti Ukrajiny aj „zapadencov“, že Západ, konkrétne USA, začali na Ukrajine štátny prevrat, ktorý na čas môže prejsť do vetcho plynúcej podoby, ale určite bude pokračovať…
Za dva týždne ruské médiá dôkladne prežuli mnohé aspekty ukrajinskej drámy a ak by sa tomu venovali rovnako horlivo posledné dva roky, všetko dnes mohlo byť inak.
Bezprecedentný mediálny útok ruských médií na Ukrajine sa začal ako odpoveď na pokus o štátny prevrat a napriek oneskorenému nástupu, bol celkom efektívny.
Zúčastňujúc sa v tomto historickom zápase ideí a obrazov, začnem tým, že bohužiaľ, zatiaľ tento zápas nevzbudzuje dojem sálv víťaznej armády nad reichstagom. Cítim sa skôr ako dobrovoľník pokročilého veku, ktorý v novembri 1941 zobral do rúk predrevolučnú trojlíniovku s bodákom, niekoľko zásobníkov patrónov a šiel brániť Moskvu, ako státisíce iných.
Guľka je hlupaňa – bodák chlapík! Hovorievali kedysi naši predkovia. A hovorili aj: Nech pero bude ako bodák!
Tak teda nech je bodákový útok na nepriateľov Ukrajiny a Ruska súčasne, ktorý sa začne odpoveďami na najpálčivejšie a bezodkladné otázky.
Prečo sa štátny prevrat v Kyjeve ťahá už viac než dva týždne a jeho koniec je v nedohľadne?
Pretože agresor, ktorý napadol na ukrajinskú štátnu moc, je chytrý, silný, bohatý a vyzbrojený odskúšanými podvratnými technológiami. Dokáže vyhadzovať do vzduchu štáty a toto umenie je jeho hlavnou zbraňou. Zato moc na Ukrajine je naopak slabá, dezorientovaná, ustavične sa kolíše a zmieta, sama vlastne nevie, či je ešte moc, alebo už moc nie je. Nechápe, že ju vyhadzujú do vzduchu. Moc – to je ešte zatiaľ je prezident Viktor Janukovič, ktorý asi neprežíva najlepšie obdobie svojho života.
Udrží sa prezident Janukovič ako hlava štátu, alebo ho predsa len zvrhnú?
Myslím, že sa ešte nejaký ten čas udrží, ale ďalšia politická existencia Janukoviča ako politika si vyžaduje resetovanie programami vyššej úrovne. Takáto možnosť vyzerá pochybne, takmer nereálne. Nie je jasné, odkiaľ by sa mali takéto programy vziať, ak doteraz také neboli, a aj keby sa objavili, či ich zvládne procesor.
Čo sa stane, ak Janukoviča zvrhnú hneď teraz na euromajdane?
Práve teraz to pre EÚ a USA nie je výhodné, musia Janukoviča prinútiť podriadiť sa, kapitulovať, ešte nie sú pripravené na vyostrenie zápasu. Ich plán bol vypočítaný na roky a teraz sa scvrkol na týždne a mesiace.
Ak ho zvrhnú hneď teraz, rozpúta sa zrejme občianska vojna, výsledkom ktorej dôjde k rozkolu Ukrajiny na jednotlivé časti prakticky naraz a nie tak, ako to predpísali zámorskí doktori. Preto aj zvrhávajú tak akosi chabo.
Pre koho je výhodný rýchly rozkol Ukrajiny?
Na prvý pohľad sa zdá, že pre nikoho. Je to strategický cieľ USA, ale USA potrebujú rozkol podľa ich plánu a technológie. Podľa juhoslovanskéh modelu, aby mohli tráviť kúsok po kúsku. Pravda, Rusko a Ukrajina vôbec nie sú Juhoslávia.
EÚ rozkol Ukrajiny v danej chvíli rozhodne nepotrebuje, EÚ sa ho celkom oprávnene bojí. Pretože rozkol hrozí vojnou a vojna sa EÚ nepáči.
Ako však nedávno poznamenal Jean-Marie Le Pen v rozhovore pre náš portál, EÚ je od začiatku geopolitický projekt USA, preto pozícia EÚ, pokiaľ ide o ukrajinskú otázku, niečím pripomína samotnú Ukrajinu, napriek slovám plným dôstojnosti a pózam. EÚ sa teda sama zmieta medzi USA a Ruskom.
Čo sa stane, ak nezávisle od ďalšieho Janukovičovho osudu, teda s ním, alebo bez neho, Ukrajina prijme v blízkej budúcnosti ponižujúce, lúpežné podmienky pridruženia k EÚ?
Stane sa to, o čo usilujú Spojené štáty, práve o to sa demokratickí fašisti strany Sloboda tak urputne s Janukovičom bijú teraz v Kyjeve. Rusko predloží Ukrajine jej dlhy, o čom boli Janukovič a Západ podrobne informovaní, načas môže zastaviť dodávky plynu. Zatvorí hranice, oddelí sa bariérami a Ukrajina bude reálne odtrhnutá od Ruska.
Stratégovia v USA, vďaka svojmu geopolitickému utopizmu a fantazírovaniu si z nejakých dôvodov myslia, že táto trhlina potrvá navždy. Nie, nepotrvá navždy, iba na nejaký čas – do rozdelenia Ukrajiny.
Môže sa Rusko dohodnúť sa s Ukrajinou a EÚ na nejakých kompromisoch, a takto prakticky živiť Európskou úniou rozkrádanú Ukrajinu? Teda, platiť „eurointegráciu“ na svoj účet?
Teoreticky môže, prakticky je to vylúčené. Pre Rusko je to nielenže nevýhodné, ale takáto situácia je preňho veľmi nebezpečná. V Rusku si to uvedomujú a otvorene o tom hovoria.
Môže Ukrajina urýchlene vstúpiť do Colnej únie a neskôr do Eurázijského zväzu?
Bohužiaľ, urýchlene nemôže, hoci USA majú z toho panický strach. Pretože Rusko to celé nepripravilo. Zo strany Západu vidíme dlhé roky vytrvalej, cieľavedomej práce stiahnuť Ukrajinu na svoju obežnicu, práce, ktorá bola odskúšaná úspešnou technológiou, a s vynaložením veľkých prostriedkov. Rusko sa Ukrajine venovalo veľmi málo. Možno mu nestačili sily, ale skôr tieto sily boli rozdrobené a nesmerovali na Ukrajinu v potrebnom čase a na potrebných miestach. Rusko sa ako vždy spoliehalo na poslednú chvíľu, na ruské šťastie, na Janukovičovu vernosť, ale všebecne na spravodlivý predpoklad „kam by sa len podeli“ – a tak po druhý raz stúpilo na tie isté oranžové hrable.
Môže Rusko efektívne podporovať a súčasne vychovávať na svoj obraz „doneckú elitu“, ktorá stráca moc?
Nemôže. Nie je čas a materiál je ťažko spracovateľný. Donskú elitu, podľa môjho názoru, nesprávne porovnávajú s jeľcinovskou v Rusku. Donecká elita je oveľa horšia podľa všetkých parametrov a podľa spravodlivosti nikto za to nemôže. Odkiaľ sa na Ukrajine mala vziať elita, ak sa nemala odkiaľ vziať? Zlepila sa z toho, čo bolo, ale obľúbiť si tohto pygmaliona, nebolo súdené zrejme nikomu. Donská elita mala dosť času na svoj vývoj, no nevyvíjala sa, lebo sa ukázalo, že jej žalúdok bol oveľa aktívnejší než hlava. Slávny Goyov obraz – Spánok rozumu plodí netvory – je aj o nich. Typologicky má Donská elita oveľa bližšie k poľskej alebo slovenskej, ale západní bratia Slovania si hneď a aktívne ľahli pod Washington a Brusel, a tí už veľa rokov robia šarapatu v duchu národných tradícií – zjesť nezjeme, ale všetko nahryzneme.
Dá sa vôbec v súčasnosti vyhnúť rozdeleniu – diplomatickejšie povedané, rozkolu Ukrajiny?
Práve toto je hlavná otázka. Môže a či vôbec je potrebné, aby sa mu Rusko vyhlo, ak Ukrajina ako štát doviedla svoje veci do súčasného chaosu a úpadku a  sama sa rozpadá? Táto otázka je skôr z oblasti filozofie existencializmu – dá sa vyhnúť nevyhnutnému?
Pokúsim sa odpovedať na túto otázku v podobe doktríny znovuzjednotenia Ukrajiny s Ruskom.
Domnievam sa, že nevyhnutnosť tejto doktríny už dávno dozrela. Rodinný podnik Brzezinských – otec a syn, nám už dlhé ruky bzúka do ucha, že Ukrajina bude určite odrezaná od Ruska a potom aj samotné Rusko dobijú a umučia obzvlášť kruto. Je načase skrotiť túto sadistickú fantáziu.
Doktrína znovuzjednotenia bude jednoduchá ako puška Mosin, ako automat Kalašnikova, bude z oblasti geopolitiky, kde nie je miesto pre emócie, ani pre detaily.
Tu sú jej hlavné myšlienky.
Rusko musí vziať iniciatívu do vlastných rúk, vychádzajúc zo záujmov prežitia Ruska a Ukrajiny. Je to naša otázka a eurokomisári sa do nej zbytočne vmiešavajú – nech radšej spolu s americkými patrónmi riešia budúcnosť Európskej únie.
Rusko si musí uvedomiť, koľko mu zostáva času na prijatie rozhodnutí a dať faktor času na prvé miesto. V zmysle dávnej múdrosti – kto váha, je stratený. Rusko si musí správne nastaviť tento čas a nepochybiť pri výbere momentu znovuzjednotenia.
Rusko musí urobiť všetko, čo sa dá, aby bola odvrátená vojna na Ukrajine – kvôli Ukrajine, v mene Ukrajiny, atď. Najmä, aby sa odvrátila bratovražedná vojna. Vojna Rusov s Ukrajincami je absolútny a vytúžený cieľ Západu, v jednotlivých historických obdobiach bol tento cieľ dosiahnutý.
Rusko sa musí pokúsiť pomôcť Ukrajine udržať si štátnosť, ale iba v tom prípade, ak ukrajinský štát dokáže svoju životaschopnosť, a iba vtedy, ak to bude spriatelený, bratský štát spojenec. Pravdepodobnosť takéhoto rozvoja je malá, ale nie je vylúčená. Akýkoľvek iný variant, Ukrajina – prozápadná, Ukrajina nárazníková, Ukrajina machnovského, banderovského chaotického typu, je pre Rusko nielenže neprijateľný, ale hrozí zničením celého ruského sveta.
Rozdelenie nefunkčného ukrajinského štátu, ak sa tento štát definitívne nevydarí, je treba správne pomenovať, a takéto pomenovanie existuje – znovuzjednotenie Ukrajiny s Ruskom. Aj pomník toho stojí v Kyjeve, ani hlavu zatiaľ neodtrhli ani Bohdanovi Chmeľnickému, ani koňovi.
Hovoriac o správnej chvíli na znovuzjednotenie, je treba mať pred sebou spoľahlivú prognózu samotného mechanizmu rozpadu ukrajinského štátu. V súčasnosti je táto prognóza dosť priehľadná.
Ak zafunguje západná schéma pohlcovania, presnejšie likvidácie Ukrajiny, ak začnú platiť dohody o zone voľného obchodu, ak krajinu zo strany západu zaplavia európskymi odpadkami, a Rusko sa izoluje a požiada, aby mu boli vrátené dlhy, veľká časť obyvateľstva Ukrajiny zabudne navždy na európsky sen a začne vynakladať odpor. Začne sa rad za radom presadzovať suverenita rôznych oblastí a okresov, občania, ktorí nebudú súhlasiť s okradnutím a ožobráčením, väčšina z ktorých zatiaľ tomuto okradnutiu neverí, získajú znovu zrak, vytriezvejú z európskych snov, dostanú sa spod podriadenia centrálnej vláde, plniacej represívne funkcie európskych policajtov a budú sa pokúšať samostatne rozhodovať o svojom osude.

Tento proces by nemal byť výbušný, môže trvať jeden­dva roky, ale iné riešenie ako prosiť a žiadať zjednotenie s Ruskom oblastí, ktoré s ním hraničia jednoducho neexistuje.
Ak sa pohltenie Ukrajiny Západom odkladá, ak aktuálna vláda, teda Janukovič, si zachová životaschopnosť, pomôcť Ukrajine vyhnúť sa bankrotu môže v súčasnosti iba Rusko, ktoré našťastie pre seba aj Ukrajinu, požiada reálnu zmenu geopolitického kurzu bratskej krajiny – colnú úniu a v perspektíve Eurázijsky zväz.
Taketo znovuzjednotenie sa bude odohrávať na tej najkrajšej, ušľachtilej úrovni, ale uveriť tomu sa dá len ťažko, pretože vláda, ktorá zatiaľ na Ukrajine pôsobí, vyzerá ako pacient, ktorý je už viac mŕtvy ako živý.
Pracovná realistická prognóza je – pohltenie Ukrajiny Západom bude pokračovať, a tu vzniká kľúčová otázka о voľbe toho správneho času na znovuzjednotenie. Túto voľbu musí spraviť Rusko.

Áno, na Ukrajinu začnú prúdiť západné odpadky, budú zlikvidované továrne a fabriky, zastaví sa výroba, áno, krajinu budú zbíjať, ale nepríde to hneď, zaberie to mesiace a dokonca roky. Hneď môže prísť cudzia zlá vôľa a nepriateľská sila. Zaviesť do krajiny vojská NATO s ľubovoľnou zámienkou, postaviť narýchlo vojenské základne ako v Kosove, definitívne zlikvidovať zbytky ukrajinskej armády, polície a tajných služieb ­ to sa dá za pár týždňov.
Vlastne ani žiadne špeciálne vojská netreba zavádzať, stačí využiť „zapadencov“, ako boli využití Hitlerom počas Veľkej vlasteneckej vojny. Tí majú všetko dávno pripravené, aj erby aj vlajky im ešte zostali historické, SS­ácke. „Ein, zwei – polizei! Kto neskáče je moskaľ (hanlivé označenie,ktoré Ukrajinci používajú pre Rusov)“
Pred Ukrajincami ktovie prečo dôkladne a úspešne skrývajú to, že všetci nováčikovia v EÚ museli povinne a bezpodmienečne vstúpiť najprv do NATO. To bola hlavná podmienka prijatia do európskeho raja. Vari naozaj na Ukrajine spravia výnimku? Skôr naopak, ako v prípade Srbska, ktoré zaťato ťahajú do NATO a EÚ mu ani len nesľubujú.
A chvalabohu, že nesľubujú. Šťastlivci Slovinci už dávno zavýjajú v dôsledku vstupu do EÚ na plné ústa a nováčikovia Chorváti začínajú potichučky sa pripíjať k tomuto zavýjaniu.
Za Juščenka v roku 2008 Nemci, ktorí nezabudli definitívne na svoje vojny s Ruskom, sa vzpriečili vťahovaniu Ukrajiny do NATO. Ale súdiac podľa ich horlivosti v súčasnosti klásť odpor nebudú.
Preto jedna z hlavných otázok doktríny zjednotenia znie nasledovne: má Rusko čakať, kým napoly strávenú USA a Európou Ukrajinu vtiahnu do NATO, vtiahnu aspoň čiastočne? Načo čakať, kým po úplnom rozpade americkej armády znovu obnovená devízia SS Halitchina obsadí Kyjev alebo sa zastaví v Žitomeri?
Budú to predsa celkom rozdielne znovuzjednotenia – s Ukrajinou dnešnou a s Ukrajinou počas procesu jej pohlcovania Západom a vťahovania do NATO, ponorenej do vzbúr a nepokojov. Pretože to budú celkom odlišné Ukrajiny.
Odpoveď sa mi zdá byť očividnou. Netreba sa stať takým ako pán, ktorý zo súcitu k milovanej mačke jej sekal chvost veľakrát na malé kúsky. Ak sekať, tak sekať.

Preto by sa Rusko malo na zjednotenie pripravovať už teraz a súdiac podľa niektorých príznakov taká príprava už prebieha. Pripravovať sa musí nielen Rusko, ale aj tie časti Ukrajiny, ktoré by sa mali zjednotiť.
Behom týchto rušných osudových dní sa čoraz častejšie vedú úvahy o tom, na aké časti sa bude rozpadať Ukrajina, hoci táto otázka je dostatočne očividná a predurčená dejinami. Z hľadiska doktríny znovuzjednotenia, je dôležité, aby rozdelenie nefunkčného ukrajinského štátu bolo mierumilovné, nekrvavé, priateľské, možnože dokonca milé.
Dá sa to aj tak, podobným spôsobom sa rozdelilo napríklad Československo.
Chcem navrhnúť svoju schému, ktorá sa zdá byť najlogickejšou a aj rozumnejšou.
Tu je dôležité vymedziť to najhlavnejšie a s týmto hlavným včas súhlasiť.
Ani Rusko, ani Ukrajina, nech by Ukrajina existovala v ľubovoľnej podobe, nepotrebuje Západnú Ukrajinu! To je základná téza.
Táto zem nikdy nebola naša, bola obsadená nepremyslene, narýchlo, s historickým Ruskom a Ukrajinou naozaj nemá nič spoločné, táto zem má cudziu rakúsko­uhorskú karmu, je osídlená rôznorodými etnickými skupinami, z ktorých Rusku a Ukrajine sú najbližší pravoslávni Rusíni a ponechať ich napospas osudu, samozrejme, netreba. Ale to je samostatná téma.
Západnú Ukrajinu ako historicky sformovaný celistvý región je treba nechať ísť kamkoľvek si želá.
O toto územie prejavujú veľký záujem Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a netreba im v tom brániť.
Nech sa len pekne integrujú. A všetci budú spokojní, sen zapadencov sa naplní rýchlo a bezbolestne.
Zdôrazňujem, Západná Ukrajina – to je kľúčová otázka a ak sa vyrieši správne, znovuzjednotenie Ukrajiny môže prebiehať bez komplikácií.
Juh a Východ Ukrajiny sa najľahšie a  najbezbolestnejšie môže pripojiť k Rusku, tiež sa k nemu vráti Krym, s Tatármi alebo bez nich, ak krymskí Tatári budú príliš neprispôsobiví.
Zjednotenie severu a centra môže byť komplikovanejšie. Sú tu možné rôzne varianty, z ktorých momentálne najrozumnejší je zachovať na tomto území značne zmenšený, ale životaschopný a priateľský voči Rusku štát Ukrajina s hlavným mestom v Kyjeve alebo Charkove.
Otázka ohľadne Kyjevu je špeciálna. Toto nádherné magické mesto, odkiaľ sa začal vyvíjať osud ruskej zeme, behom posledných rokov bolo fakticky obsadené cudzincami, prevažne zapadencami. Je to megapolus, je to mesto­krajina, kde žije takmer 7 percent občanov súčasnejUkrajiny a predvídať jeho osud je ťažké. Kyjev stojí pred historickou kolíziou, podobnou situácii zroku 1918, keď prechádzal z rúk do rúk.
Pre Kyjevčanov by bolo vo všetkých ohľadoch lepšie, aby Kyjev zostal hlavným mestom, najpravdepodobnejšie to tak aj bude, ale o osude Kyjeva sa bude rozhodovať v novej geopolitickej situácii a v každom prípade toto rozhodnutie bude dramatické.
Ako konkrétne môže vyzerať proces zjednocovania bez vojen a konfliktov? Tu už je všetko vymyslené tou istou Európou, členskými krajinami EÚ, všetko už funguje.
Moldavčania už dávno dostali pol milióna rumunských pasov a plánuje sa im odovzdať ešte milión ďalších, po čom následné pripojenie kedysi bohatého prosperujúceho Moldavska k vždy chudobnému Rumunsku sa zrealizuje najprv de facto a potom de jure.
Maďari rozdávajú občianstvo svojim diaspóram už niekoľko rokov, majú status „zahraničný Maďar“, Poliaci sa na to pripravujú a zavádzajú karty Poliakov.
Je treba len jednoducho napodobniť poprednú európsku skúsenosť. Ak sa to všetko dá robiť vcitadele svetovej demokracie a ľudských práv EÚ, prečo Rusko nemôže dať ruské občianstvo 20 miliónom ruských občanov Ukrajiny pre začiatok, a potom ešte piatim a ešte piatim? A potom budú nasledovať nové voľby, referendá, všetko solídne a demokraticky.

Rozhovory o akejsi civilizačnej voľbe medzi Európou a Ruskom pre Ukrajincov stíchnu samé od seba, pretože žiadna voľba v skutočnosti neexistuje. Je to jednoducho eurosen, ktorý bol občanom Ukrajiny nanútený za veľké peniaze, ale aj tak sa ukázal byť netrvácny a efemérny.

Ukrajina prestane snívať o Európe, keď pochopí, že takáto rozprávková, vymyslená Euro­Európa nebola a nie je, keď sa dovtípi, že dokonca aj naozajstná, nevymyslená Európa, ktorá sa pripravuje pohltiť Ukrajinu, to je len konzorcium európskych oligarchov a európskych byrokratov a v reálnom, ozajstnom živote existujú konkrétne európske krajiny, ktoré zaplavuje chudoba, nezamestnanosť, ktoré zasiahla vlna prisťahovalcov z Ázie a Afriky a to najdôležitejšie, ktoré Ukrajina nezaujíma a nebude zaujímať, len čo vyjde najavo, že si tam nič neukoristia.
Zatiaľ čo nevymyslené Rusko existuje – ozajstné, svoje, naše.
A v tomto nevymyslenom Rusku behom posledných desiatich rokov sa reálne zlepšila životná úroveň a popierať to je nezmyselné, zatiaľ čo na Ukrajine sa zhoršila a prudko sa zhoršuje aj v tej rajskej Európe, ktorá neexistuje.
Reálna voľba, ktorá stojí pred Ukrajinou, nie je civilizačná, ale geopolitická, historická, morálna, duchovná, existenciálna: buď sa stať obeťou ťažkej zhody okolností, alebo hľadať východisko, ktoré je reálne iba ak v podobe znovuzjednoteniea s Ruskom.

Nakoniec, zvlášť si pohovorme o osude ukrajinských elít. Nielen o najvyššej „doneckej“. Budú to veľmi rozdielne osudy, niekto spadne a bude rozpučený, niekto pôjde hore a získa moc. Vo vnútri Ukrajiny dominuje feudálna postsovietska rozdrobenosť, vnútorných malých Ukrajín s vlastným osudom je veľa, rovnako veľa je vnútorných malých elít.

Ak krajinu čakajú ťažké časy, а to už sa deje, elity budú intenzívne premiešané a obnovené. Prežijú a pôjdu hore iba tí, ktorí sa postavia na stranu znovuzjednotenia . Osud ostatných bude horší – nie nadarmo pre niektorých už hľadajú teplé miesto v haagskom väzení.
A nakoniec absolútna téza doktríny zjednotenia – Rusko teraz, dnes, musí prejaviť svoju silu, ukázať ju svetu, ukázať bratskej Ukrajine a táto sila musí byť dobrá.
Na záver trochu poézie
My večne nestíhame a naháňame sa, neprekrižujeme sa kým nezahrmí, pomaly zapriahame, ale rýchlo jazdíme. Takí sme boli, sme a budeme. Ale veríme vo víťazstvo a táto viera, ako Puškin, je naše všetko.