Neoliberálny kapitalizmus zlyhal. Ako ďalej? Časť 2.

Avatar
Původní autoři

Ilustračná snímkaMarek Kopilec
17.6.2016  Hlavné správy

Včera sme naším čitateľom priniesli prvú časť článku Neoliberálny kapitalizmus zlyhal. Ako ďalej? Dnes vám prinášame pokračovanie 

Ekonomická demokracia

Ako vitálna alternatíva, ktorá si získava čoraz väčšiu celosvetovú pozornosť, sa ukazuje koncept ekonomickej demokracie, teda samosprávnej a demokraticky riadenej ekonomiky, založenej na kooperatívach (teda družstevnom spôsobe výrobe). Zásadným rozdielom v porovnaní s klasickými súkromnými podnikmi je kolektívne vlastníctvo – každý zamestnanec sa stáva zároveň automaticky aj spolumajiteľom, pričom každý jeden disponuje rovnakým hlasom i podielom na rozhodovacích kompetenciách, zisku i prístupe k informáciám. Ilustračná snímka

Takéto podniky sú skutočným výrazom reálnej (a nielen proklamovanej) demokracie v praxi – neexistuje totiž žiadny dôvod, aby sme sa v spoločnosti, ktorá sa ostentatívne prehlasuje za demokratickú, uspokojovali iba s jej obmedzenou formou, redukovanou na politický život (aj to vo veľmi diskutabilnej podobe). Prečo by sme si nemohli v podnikoch, závodoch, teda na pôde svojich zamestnávateľov (bez ohľadu nato, či sa jedná o výrobcu alebo poskytovateľa služieb) voliť vlastných nadriadených ako politikov vo voľbách? Práve takto totiž fungujú kooperatívy po celom svete – zamestnanci sa nielenže slobodne spolupodieľajú na vytváranom bohatstve (bez toho, aby si zisky privatizoval kapitalistický majiteľ), ale z vlastných radov si volia pracovníkov do zodpovedných pozícií.

Tí sa im následne zodpovedajú, takže si nemôžu dovoliť svojvoľne siahať po drastických opatreniach ako napr. hromadné prepúšťanie, v momente by totiž boli svojimi podriadenými odvolaní.

Globálne družstevnícke hnutie

Družstevné podniky (kooperatívy) vznikajú po celom svete, pričom najmä v posledných rokoch rastú ako huby po daždi v reakcii na krušné časy. Disponujú totiž unikátnou schopnosťou odolávať makroekonomickým tlakom a pre svoje ukotvenie v konkrétnych geografických lokalitách a previazanosť s miestnymi komunitami sa ukazujú ako mimoriadne stabilné (družstevníci sa totiž nepresunú zo dňa na deň za lepšími podmienkami do zahraničia ako toľko glorifikovaní korporátni investori). Môžu vznikať spontánne v reakcii na krízu – napr. okupáciou zbankrotovaných podnikov ako v provincii Neuquén v Argentíne, transformáciou a medzipodnikovou solidaritou ako v Spojených štátoch, ale napokon aj ako výsledok premyslenej vládnej politiky (Venezuela za Huga Cháveza). I neoficiálna kurdská autonómia Severosýrska federácia Rojava ráta s družstevnými podnikmi ako s kľúčovou súčasťou unikátneho decentralizovaného ekonomicko-spoločenského usporiadania. V Európe sa družstvá tešia veľkej popularite v Holandsku, Taliansku, Švédsku, Francúzsku, ale ekonomické ťažkosti podnietili ich vznik aj v Grécku, Turecku či Veľkej Británii. Výkladnou skriňou družstevníctva však stále zostáva legendárny kooperatívny gigant Mondragón, najväčší zamestnávateľ v autonómnom Baskicku. Ako skutočný fenomén sa družstevníctvo ukazuje aj v USA, kde spontánne vzniklo niekoľko desiatok tisíc kooperatívov (najmä v oblasti malého a stredného podnikania), ktoré majú zároveň v praxi silnú tendenciu spájať sa do rozličných asociácií a zväzov, prostredníctvom ktorých dokážu finančne i vedomostne pomôcť novým záujemcom o zakladanie družstiev – takto sa pomaličky, „pod radarom“ všeobecného záujmu, vytvára podhubie pre kvalitatívne nové usporiadanie spoločnosti.

V tomto kontexte nie sú nezaujímavé ani nedávne prieskumy Pew Research Centre, podľa ktorých by závratných 50 percent amerických respondentov vo veku 18-50 rokov uprednostnilo socializmus pred kapitalizmom – práve model decentralizovanej ekonomickej demokracie sa javí ako nová, životaschopná inkarnácia socializmu, aktualizovaného pre potreby 21. storočia a zohľadňujúceho súčasnú vedomostnú úroveň, technologickú vyspelosť a politické špecifiká tejto doby. Možno predpokladať, že postupným rozvíjaním kvalitatívne diametrálne odlišných ekonomických štruktúr sa vytvoria podmienky pre postupnú transformáciou kapitalistickej ekonomiky na nové, spravodlivejšie a demokratickejšie spoločensko-ekonomické zriadenie – veď napokon ani revolučné premeny rôznych spoločností neprichádzali zo dňa na deň, podmienky pre ne sa vytvárali postupne a dlhodobo, pričom hnijúce útroby odchádzajúceho, starého sveta poskytovali relatívne bezpečné útočisko pre zárodky nového sveta, ktoré sa neskôr stali základom nastupujúcej spoločnosti. Preto môžeme vnímať aj existujúce podniky tohto typu ako prvé lastovičky, ktoré sa rozvíjajú síce ešte v podmienkach dominantných kapitalistických vzťahov, v budúcnosti však majú veľkú šancu presadiť sa aj na celospoločenskej úrovni (už teraz existuje niekoľko teoretických konceptov, azda najznámejší pochádza z dielne známeho amerického filozofa Davida Schweickarta).

Niet čo stratiť

Načrtnutý model samosprávnych, kolektívne vlastnených podnikov predstavuje atraktívnu alternatívu voči súčasnému režimu, sužovanému opakovanými a nevyhnutnými kontrakciami lokálnych a globálnych kríz. Pokiaľ niekoho táto možnosť zaujme, neexistuje žiadny dôvod, aby si tento model nevyskúšal v praxi „v malom“, čím sa zároveň stane súčasťou zmien, ktoré môžu eventuálne vyústiť do celospoločenskej transformácie – do vytvorenia novej spoločnosti, uprednostňujúcej svieži závan kooperácie a solidarity pred únavným, odcudzujúcim a nedôstojným konkurenčným bojom. Nemusíme predsa celý život premárniť prácou v prospech kapitalistických majiteľov, bezohľadne kasírujúcich plody kolektívneho úsilia svojich zamestnancov. Slovenská legislatíva stále umožňuje vytvorenie družstevného podniku, treba byť však zároveň obozretní a sledovať trendy, najmä v prípade bankrotujúcich podnikov sa totiž otvárajú možnosti na transformáciu na družstvo. Treba sa tiež zbaviť odvekého slovenského neduhu – Slováci sú totiž šampiónmi v podliezaní vládnucej ideológii a „mocipánom“, čo im často zabraňuje reálne vnímať alternatívy, ktoré s blahosklonnou malomeštiackou povýšenosťou zhadzujú bez mihnutia oka zo stola ako „utópiu“. Paradoxne, po antikapitalistických alternatívach sa v súčasnosti viac obzerajú nespokojní občania na západ od nás…

Súvisiace: