Sluníčkáři

Ladislav Hohoš
16.1.2017   !Argument

Slovenský filosof Ladislav Hohoš ve svém článku částečně reaguje na text Ľuboše Blahy, který jsme uveřejnili, a částečně se zamyslel nad hlavními úkoly autentické levice v kontextu dramatických změn současnosti.


Divadlo na Vinohradech uvádza vo výrazne aktualizovanej verzii „komédiu o spoločnosti v prechode“ Дети солнца, ako autor je uvedený Alexej Peškov. Túto hru napísal Maxim Gorkij po prvej ruskej revolúcii v januári 1905 za osem dní vo väzení, kam sa dostal za výzvu „Všetkým ruským občanom a verejnosti všetkých európskych štátov“. Cársky režim ho donútil emigrovať, v exile podporoval boľševikov. V. I. Lenina si vážil ako génia, čo mu nezabránilo odsúdiť prevzatie moci prostredníctvom októbrovej revolúcie ako „predčasný a katastrofálny experiment“. Desili ho a odsudzoval ukrutnosti, ktorých sa dopúšťali boľševici. Po druhý raz ho donútil emigrovať práve Lenin v roku 1921.

Takmer trojhodinová inscenácia, pripomínajúca diela Gorkého priateľa A.xP.xČechova (obaja sú romantici a idealisti) mala u publika úspech. Odborná kritika ju hodnotí rozdielne, tým sa zaoberať nebudem. Režisér, umelecký šéf divadla Juraj Deák, nenápadnou zmenou názvu aj zásahmi do textu evokuje podobnosť so súčasnou situáciou. Hra naliehavo nastoľuje otázku postavenia intelektuála a jeho zodpovednosti v období, kedy sa staré istoty rúcajú a nové ešte neboli nastolené. Na pozadí epidémie cholery (realita roku 1862) sa hlavný hrdina venuje chemickým experimentom a svojej vízii o lepšom živote, pričom zatvrdilo ignoruje, čo sa deje okolo neho. Je úplne mimo tak pokiaľ ide o osud sveta (revolúcia ho prekvapí, skoro ho zastrelia), ako aj ohľadom vlastných osobných problémov v manželstve. Pavel Protasov nevie alebo nechce riešiť problémy, ktoré prináša život. Dramatik si predstavoval deti Slnka ako dospelé deti, žijúce kvázi zo slnečných lúčov povznesené nad prízemnú realitu. Majú vôbec zmysel utopické vízie odtrhnuté od skutočnosti? Takto postavená otázka je príliš abstraktná, to by sme museli zavrhnúť aj Platóna. Kladiem si otázku zmysluplnosti vízie ľavicového intelektuála v situácii neoliberálneho prevratu.

Tradičný diskurz ľavice postráda relevantnosť: ide o kľúčové slová sociálny štát, plná zamestnanosť, práva pracujúcich garantované odbormi. Welfare state vznikol v špecifickej historickej situácii a plnil úlohu spoločenskej zmluvy. V podmienkach studenej vojny prostredníctvom sociálneho kompromisu úspešne čelil tlaku zo strany tzv. socialistických krajín. W. W. Rostow („Štádiá ekonomického rastu“) si v roku 1965 myslel, že éra vysokej masovej spotreby bude trvať sto rokov. Koniec povojnovej konjunktúry v sedemdesiatych rokoch, ropné šoky a zrušenie zlatého štandardu viedli k tomu, že ďalšie zvyšovanie ziskov nadnárodných korporácií bolo možné len obmedzením výdavkov na sociálny štát. Keďže Marx mal pravdu ohľadom klesajúcej miery zisku v reálnej ekonomike, peniaze sa stali tovarom, viac ako 99% finančných transakcií nie je krytých fyzickými komoditami. Útok na výdobytky pracujúcich sa začal útokom na odbory, ktoré zlikvidovala v Británii Lady Thatcherová (zatváranie uhoľných baní a štrajk). V USA silné odbory v automobilovom priemysle prestali existovať, keď korporácie zavreli fabriky (vzor Detroit). A po prevratoch v deväťdesiatych rokoch nebolo treba udržiavať zdanie sociálneho zmieru z politických dôvodov, nehovoriac o dočasnej expanzii kapitálu na dovtedy neprístupné teritóriá.

Kríza 2008 bola prvým varovaním, budú nasledovať ďalšie bubliny v najbližších rokoch. Otázkou je, komu ostane čierny Peter čiže kto to zaplatí. Ukazuje sa, že transnacionálna finančná oligarchia to nebude, budú to pracujúci resp. drobní vkladatelia. Úspešne to odskúšali na Cypre a teraz v rámci protektorátneho Grécka. Neoliberalizmus by mal vyústiť do zrušenia fyzickej formy peňazí, ich digitálna podoba umožňuje absolútnu kontrolu. Pokiaľ ide o zadĺženosť štátov, istiny dlhov sú nesplatiteľné, ale plutokracia si to neprizná, lebo vyžaduje splácanie úrokov. Obvyklým spôsobom riešenia konfliktov typu „komu ostane „Čierny Peter“ je vojna. Pritom americký FED a Európska centrálna banka chŕlia stámilióny nových bankoviek, ktoré v dohľadnom čase skončia ako makulatúra. Krach eura očakáva Joseph Stiglitz ešte v tomto roku. USA sú v lepšej pozícii, svetová rezervná mena umožňuje, aby ich účty platil ostatný svet ako tribút. Požiadavka demokratizácie Európy zdola, ktorú dramaticky nastolilo hnutie DiEM 25 (Janis Varufakis) ponúka východisko – ak sa obnoví rast, budú voliči hlasovať v prospech zachovania EU.

 

Strašidlo postfašizmu

Každá transformácia od zrušenia nevoľníctva znamená zásadnú zmenu postavenia pracovnej sily. Nástup priemyselnej revolúcie bol presunom pracovnej sily z poľnohospodárstva do priemyslu. Ak máme veriť Polanyimu, bolo to dosť drastické (napríklad ohradzovanie v Británii, priemyselné getá) až po urýchlenú industrializáciu metódou občianskej vojny (od roku 1929 v ZSSR). V šesťdesiatych rokoch došlo k transferu zo sektoru priemyslu do sektoru služieb, tzv. „biele goliere“ postindustriálnej spoločnosti (Daniel Bell) v treťom a neskôr štvrtom sektore (informatika). Aktuálny problém dlhodobo nezamestnaných nie je transferom riešiteľný, verejný sektor neabsorbuje týchto ľudí a žiadny nový sektor už nevznikne v dôsledku robotizácie. Elita v Davose si to uvedomila v roku 2015 a bola zhrozená výhľadom do budúcnosti. Nastupuje štvrtá technologická revolúcia – aditívna výroba, nasledovať budú 3D assemblery (zhotovitele) a digitálne spracovanie, čo znamená schopnosť „meniť dáta na veci a veci na dáta“ (Gershenfeld, MIT) čiže (bio) molekulárne inžinierstvo. Tým sa napĺňa geniálna Marxova téza o úlohe „všeobecného intelektu“ pri premene vedy na bezprostrednú výrobnú silu.

Marx svojho času videl strašidlo, proti ktorému sa spojili všetky reakčné mocnosti starej Európy. Lenže až na pár pohrobkov stalinizmu strašidlo komunizmu už nemátoží. Mátoží postfašizmus, ktorý sa tvári ako demokracia. Váhal som, či nenapísať „demokratický fašizmus“, lebo totálne nasadenie sa skrýva za demokratickou fasádou. Ide o Benthamovo panoptikum zdokonalené tak, že každý si je sám väzniteľom. Namiesto navzájom izolovaných ciel sú obyvatelia digitálneho panoptika prepojení sieťami a intenzívne navzájom komunikujú. Nie sú väzňami, žijú v ilúzii slobody. Sami sa dobrovoľne vystavujú na obdiv, sebanasvietenie je efektívnejšie než nasvietenie zvonku. Sebavykorisťovanie je efektívnejšie než vykorisťovanie, lebo je maskované pocitom slobody. Obyvatelia spoločnosti kontroly sa nezverujú pod vonkajším nátlakom, ale z vnútornej potreby, sloboda a kontrola sa nedá odlíšiť. (Byung-Chui Han, Vyhořelá společnost).

Diskurz pravice je jasný. Transnacionálna kapitalistická trieda sa konštituovala ako „trieda pre seba“, ktorá aktívne presadzuje svoj triedny záujem. Tí menej rozhľadení zotrvávajú na pozíciách neoliberalizmu. Tí osvietenejší si uvedomujú, že globalizácia skolabovala v dôsledku vlastného úspechu, spupnosti imperiálnej elity. Jednotný systém štandardov bez ohľadu na záujmy ľudí vedie do slepej uličky a vyvolal odpor. Nástup nacionalizmu a populizmu znamená obrat k multipolárnemu svetovému poriadku. Vylúčení (excluded – Slavoj Žižek) sú nepotrební natrvalo, čo sa bude vzťahovať na stále väčšiu časť populácie. Úspechom neoliberalizmu je prekarizovaná práca bez pracovných práv, čo sa vzťahuje nielen na robotníkov, ale aj na strednú triedu duševne pracujúcich; v newspeaku sa hovorí o flexibilite a nie o vykorisťovaní, resp. novodobom nevoľníctve.

 

Welfare state reliktom minulosti

Vzhľadom na transformáciu v súvislosti so zásadnými zmenami vo výrobných silách je welfare state tak či onak reliktom minulosti. Argumentačne má v tomto navrh pravica. Sociálna demokracia si dala nanútiť pravicový diskurz. Podporuje netrhové stimuly pre korporácie a znižuje dane, aby prilákala investorov a dočasne získala nejaké pracovné miesta. V snahe programovo sa odlíšiť od pravice nastoľuje zástupné kvázi antidiskriminačné témy týkajúce sa marginálnych skupín obyvateľstva. Uvedené Ľuboš Blaha viackrát podrobil oprávnenej kritike. Pán poslanec má pravdu aj v tom, že ľavica by sa mala ozývať pri demontáži sociálnych výdobytkov. Treba však rozlišovať medzi krátkodobým (aktuálna realpolitika) a strednedobým resp. dlhodobým časovým horizontom. V krátkodobom horizonte môže dôjsť k zhode medzi sociálnymi liberálmi a radikálnymi socialistami ohľadom obhajoby sociálneho štátu, ale aj jeho rámca – národného štátu, čo súvisí s demokratickou participáciou. Dlhodobo sa od polovice devätnásteho storočia nezhodli a nádej na zmenu postojov je ako svetlo na konci tunela. Lenže iná možnosť nie je, s Ľ.Blahom sa zhodujeme, že kozmopolitný socialistický štát (Ulrich Beck) je utópiou. Ľavica musí vidieť do budúcnosti, pravici stačí status quo neoliberalizmu. Pozícia liberálnych socialistov je problematická: oni nenastoľujú systémovú alternatívu, v podstate neoponujú kozmopolitnému trhovému štátu, ktorý “mal byť“ nastolený v celosvetovom meradle. Prečo podmieňovací spôsob? Známy ekonóm Milan Zelený medzi prvými pochopil, že ak si hocikto dokáže vyrobiť hocičo a to hocikde, tak zmienený obrat znamená regionalizáciu, relokalizáciu a teda deglobalizáciu, teda zmenu trajektórie. Nejde iba o odpor porazených voči víťazom manifestovaný nacionalizmom a populizmom, ale o objektívnu tendenciu proti unifikovanej globalizácii, ktorá predstavuje posledný a neúspešný pokus o udržanie hegemónie Západu.

Pracovná povinnosť bude zrušená tak ako svojho času nevoľníctvo. Premýšľal o tom už Paul Lafargue v knihe „The Right to Laziness“ (rok vydania 1893). Marxov zať požadoval radikálnu redukciu pracovného dňa, bol preto oponentom vtedy zavádzaného pracovného zákonodarstva. Argument, že spoločnosť musí vyprodukovať toľko zdrojov, aby právo na lenivosť mal každý a nie iba niekoľko bohatých vyvolencov, nadobúda na aktuálnosti. Výdobytky novej technologickej revolúcie – nový zlatý vek ľudstva – môžu slúžiť na prospech všetkých ako „oslobodenie od ekonomickej nevyhnutnosti“ (Marx) alebo exkluzívne pre vyvolenú málopočetnú parazitickú oligarchiu. Bolo by to otrokárstvo v ľudských dejinách nevídané, ako príklad zvyknem uvádzať parazitickú rasu Goa´uld v seriáli Stargate. Variant žiadúcej budúcnosti načrtol napríklad Johann Huizinga revitalizáciou životného štýlu Homo Ludens.

Kapitalizmus je v štádiu kumulovaného úpadku (Wolfgang Streeck), vynárajú sa alternatívy, niektoré hrozivé, iné nádejné. Ľavicová strana musí v prvom rade jednoznačne vystupovať proti téze „there is no alternative“, vybojovať si priestor na vytýčenie alternatív vo vzťahu k doktrínam etablovanej plutokratickej oligarchie To znamená otvorene povedať, že ľavicová strana je stranou systémovej zmeny. Zaklínadlo rastu je neudržateľné, štandardné ekonomické teórie zlyhali. Ak sa nájdu osvietené elity, ktoré podľa receptu Josepha Kennedyho presadzujú reformy, aby si udržali postavenie, treba ich v tomto podporiť; nepostupovať sektársky ako Lenin voči Kautskému za podobný koncept ultraimperializmus). Výroba na mieru, kedy je produkt nastavený podľa parametrov užívateľa a teda najprv predaný a až potom vyrobený, revitalizuje a rehabilituje úžitkovú hodnotu. Výmenná hodnota sa stáva nezmyselnou, navyše narastá množstvo statkov, ktoré sa nedajú jednoducho kúpiť za peniaze (Michael Sandel), mení sa pomer medzi výrobným a nevýrobným sektorom ekonomiky. Kapitalizmus všetky hodnoty komodifikuje, až by ostal jeden hypotetický kapitalista vlastniaci všetky statky, ktorý by bol v postavení Platónovho tyrana síce s absolútnou mocou, ale večne neuspokojený.

 

Výzvy pre ľavicu

Výzva pre ľavicu znamená nezastaviť sa pri „zachraňovaní“ kapitalizmu, čo v konečnom dôsledku predlžuje agóniu, podľa scenára Egona Bondyho až na dve-tri storočia. Cieľ možno definovať slovami pápeža Františka ako „budovanie ľudskejšieho a spravodlivejšieho sveta“ (Urbi et Orbi). Znamená to v prvom pláne zvládnuť extrémnu majetkovú nerovnosť a šialenú akumuláciu kapitálu. Náznaky nádeje spočívajú v presadzovaní nového, čo sa ešte nedávno javilo ako nemysliteľné. Napríklad záujem o idey socializmu v amerických prezidentských voľbách, prezentované Bernie Sandersom. Alebo návrhy na Tobinovu daň, daň z dividend, úvahy o nepodmienenom základnom príjme. Univerzálny nárok na príjem, donedávna kategoricky odmietaný, sa dostáva do povedomia verejnosti paradoxne viac zásluhou pravice ako ľavice. Čína je príkladom tichej transformácie, ktorá je radikálnejšia čo do dôsledkov než s veľkými nezmyselnými obeťami spätá revolúcia (Tengova cesta namiesto Maovej „kultúrnej revolúcie“). Svetová revolúcia v podobe, ako ju hlásali Lenin a Trockij, patrí minulosti. Prvoradou zodpovednosťou intelektuála v súčasnej situácii je úsilie vyhnúť sa ďalšej svetovej vojne. Sú teda dva mantinely pre ľavicovú víziu, prvý predstavuje pasca reformizmu (Bernsteinovi história nedala za pravdu) a druhý mantinel – teror jakobínov a boľševikov, ktorý vedie k termidoru a rezignácii (stalinizmus, reálny socializmus). Prvý mantinel sa týka ľavicových liberálov, druhý radikálnych socialistov.

Gorkij v roku 1905 načrtol karikatúru meštiackych intelektuálov opovrhujúcich luzou v očakávaní revolúcie, ktorú v podobe, v akej sa o dvanásť rokov neskôr odohrala, zavrhol. Mal pravdu v tom, že druhá ruská revolúcia bola nevydareným experimentom, napriek tomu však zmenila svet. Označenie pre intelektuálov „deti Slnka“ (na príklade chemika a maliara) dramatik asi myslel ironicky. Transformácia prebieha pred našimi očami, zložito a nelineárne, neznáša jednoduché nálepkovanie na pokrokové a reakčné. V rámci programu autentickej ľavice považujem za rozhodujúce dva procesy – dekomodifikáciurepolitizáciu. Návrat úžitkovej hodnoty namiesto výmennej hodnoty, boj proti zneuznaniu, nárok na priamu participáciu s vyslovením nedôvery politickým elitám. Najschodnejšou cestou do budúcnosti je šírenie transformačných revolúcií, čo by mohlo vyústiť do revolučnej transformácie.

– – –