Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku: Izrael ocenil slovenských spravodlivých

Do zoznamu ocenených sú od dnešného dňa zapísané mená Filip Martišek a Anna Martišková, Ondrej Hažer a Helena Hažerová, František Svrbický a Gizela Svrbická a Katarína Pastorková. Ich potomkovia si prevzali ocenenia z rúk veľvyslanca štátu Izrael v SR Zvi Aviner-Vapniho a konzulky štátu Izrael v SR Avital Geršonovej. Mená ocenených budú vytesané do Múru cti v Záhrade Spravodlivých v Jad vašem v Jeruzaleme. Pripoja sa tak k takmer 570 odvážnym mužom a ženám zo Slovenska a takmer 27.000 jednotlivcom z mnohých ďalších krajín.

Veľvyslanec Izraela poukázal na to, že ľudský život počas nacistického režimu nemal cenu a skutky, ktoré vykonali ocenení, sa trestali často veľmi krutou smrťou. “Rozhodnutia zachrániť Židov mali dopad nielen na tých, ktorí ich učinili, ale vo väčšine prípadov zapríčinili aj smrť celej ich rodiny. Čo záchrancov robí ‘spravodlivými medzi národmi’, je fakt, že aj v najťažších časoch zostali hlboko ľudskými,” uviedol Zvi Aviner-Vapni.

Osobnú odvahu záchrancov ocenil aj prezident Andrej Kiska. “Úlohou našej generácie je zabrániť tomu, aby zlo fašizmu a nacizmu spôsobilo ďalšie utrpenie. Iba tak bude naša pocta týmto hrdinom úprimná a ozajstná, ak urobíme všetko pre to, aby sme nepotrebovali nových hrdinov, ako boli Spravodliví medzi národmi. Skláňam sa v úcte pred ich činmi a verím, že ich príbehy môžu byť inšpiráciou pre všetkých našich občanov, ktorí vyznávajú hodnoty slušnosti, ľudskosti, tolerancie a kultúrnosti a ktorí sú pripravení tieto hodnoty brániť,” zdôraznil Kiska.

Titul Spravodlivý medzi národmi je každoročným ocenením, ktorým sa vyjadruje úcta a obdiv nad veľkými činmi obyčajných ľudí, ktorí riskovali vlastný život pri záchrane prenasledovaných židovských spoluobčanov. Je prejavom vďaky židovského národa ľuďom nežidovského pôvodu za záchranu Židov. Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých bola založená v roku 1963 pri pamätníku Jad vašem a je vedená Izraelským najvyšším súdom. Väčšina ocenených zo Slovenska získala tento titul po roku 1990, keď sa obnovili diplomatické styky medzi Československom a Izraelom. 

Záchrancovia: Filip Martišek a jeho manželka Anna

Narodil som sa v dedine Bolešove na Považí v blízkosti rieky Váh. Presťahovali sme sa  do susednej dediny Borčice, kde môj otec pracoval v liehovare. Mama pracovala ako domáca pani a moje detstvo, ako si pamätám, bolo veľmi šťastné. V roku 1938,  keď som mal 10 rokov, sa narodil môj brat Pavel.

V roku 1942, keď sa začala deportácia židov do koncentračných táborov, prišli príslušníci Hlinkovej gardy pre mojich rodičov a mladšieho brata a odviedli ich do zberného tábora v Žiline. Ja som bol zhodou okolností v tom čase na návšteve u mojej tety a tak som sa vyhol deportácii. Židia boli zo zberného tábora vypravovaní do Osvienčimu. Otec dostal osvedčenie žiadaného zamestnania vďaka matkinmu bratovi, čo znamenalo, že bol chránený voči deportácii ako „hospodársky žid“. Hlinkova garda aj napriek tomu robila všetko preto, aby nás opäť dostali do zberného tábora a tak sme sa radšej presťahovali do Bratislavy, kde mô ;j otec pracoval ako stavebný robotník.

Pán Artur Stacha bol láskavý a ubytoval nás vo svojom dome na Zelenej ulici v Bratislave. V roku 1944, keď osvedčenie prestalo platiť, nás pán Artur Stacha aj naďalej ukrýval až  do času, kým nás určitá osoba neprezradila. Rodičov spolu s bratom a s pánom Stachom (zato, že ukrýval židov) zobrali Hlinkove gardy do táborov. Môj brat a mama boli umiestnení v Bergen-Belzene a tam prežili. Môj otec bol prevezený do Buchenwaldu a tam zahynul. Ja som zostal sám s mojím ujom a Hlinkovi gardisti pre nás neprišli. Nemohol som ale riskovať život môjho uja a preto som sa rozhodol odísť z jeho domu do dediny Borčice a vyhľadať tam pomoc.

Rodina Martiškovcov ma ukryla vo svojom dome. Bola to katolícka rodina a poznali ma od malička. Vyrozprával som im čo sa stalo a povedali mi: „Bubinko, zostaneš u nás, my si ťa skryjeme“. Ukryli ma v zadnej izbe, odkiaľ som celé dni nevychádzal von. Nosili mi jedlo a všetko čo som potreboval. Starali sa o mňa ako o vlastného. Neskôr sa situácia zhoršila a k Martiškovcom sa prisťahovali nemeckí vojaci. Martiškovci sa tak museli presťahovať do zadnej miestnosti, kde som býval aj ja. Nikdy ma nevideli, ale jeden z vojakov o mne vedel! Raz povedal pani Martiškovej: „Viem, že tu niekoho skrývate, ale kde nie je žalobca tam nemôže byť ani sudca“ a viac sa k  ;tomu už nevrátil.

Zostal som s Martiškovcami až do skončenia vojny. Keď sa vojna k nám priblížila, poslali ma do hôr za pastierom, a tak mi zachránili život. Nikdy nič za moju záchranu nepožadovali. Urobili to, lebo mali láskavé srdce. Mal som vtedy 16 rokov. Na pamiatku mi dali lavicu, na ktorej som spával, keď som sa u nich ukrýval. Tú lavicu mám dodnes vo svojom byte. Som nekonečne vďačný rodine Martiškovcov za ich záchranu. Za to, že riskovali svoj život, aby ma zachránili. Dlžím im svoj život.

—————————————————————-

Záchrancovia: Ondrej Hažer a jeho manželka Helena

Zachránení: Immanuel Jozef Schönfeld jeho manželka Johanna Schönfeldová,  MUDr. Jakub Grosswirth, jeho manželka MUDr. Alžbeta Grosswirthová ich dcéry Viera a Ilma Grosswirthové

Ondrej Hažer a Imanuel Jozef Schönfeld boli priateľmi dlhé roky, poznali sa dávno pred začiatkom vojny. Dňa  4. mája 1942 hrozila Schönfeldovcom, ktorí bývali v Prešove, deportácia. Pán Hažer – riskujúc svoj život, ako  aj život svojej rodiny – sa rozhodol ponúknuť im útočisko vo svojom dome v Buclovanoch.

Bol to deň ako každý iný, keď prišla Johanna Schönfeldová k Hažerovcom. Bolo treba pomlieť obilie, a tak pán Hažer ráno zobral svoje dcéry do Prešova, kde ho potom zomlel majiteľ mlynu, Johanin brat Ignác Weisberg, spolu s Johaniným manželom Immanuelom Jozefom Schönfeldom. Helena Hažerová vopred pripravila pre Johannu Schönfeldovú balík. Dcéry jej ho odovzdali, a keď okolo piatej hodiny odchádzali s otcom domov, uvideli ženu oblečenú v kroji ich mamy. Bola to Johanna Schönfeldová a takto prestrojená s nimi šla na voze domov. Večer okolo 11. hodiny dorazili do Buclovian. O tri dni neskôr prišiel aj Imanuel Jozef Schönfeld. Ignácovi Weisbergovi s manželkou a deťmi vybavil pán Hažer úkryt na Nižnej Boci.

Hažerovci vyhradili Schönfeldovcom malú izbu – komoru, kde Schönfeldovcom pripravili dve postele a piecku. Jedlo a vodu dostávali cez malé okienko v kuchyni. V noci mohli prejsť na pôjd a odtiaľ aj do záhrady.  Bohužiaľ, rodina sa nevyhla raziám zo strany nemeckých hliadok. Nejaký čas u nich dokonca bývali aj nemeckí vojaci, keď práve nebojovali na fronte. Jedného dňa, keď Helena Hažerová miesila cesto v kuchyni, jeden z vojakov takmer otvoril dvere do komory, za ktorými sedeli na posteliach vyľakaní Schönfeldovci. V tom momente sa všetkým zastavil dych.

Schönfeldovci zostali u Hažerovcov ukrytí  po dobu 27 mesiacov, až do 9. augusta 1944.      V auguste 1944 niekto podpálil vojenský sklad nemeckého vojska, preto sa počet vojakov   v oblasti  zdvojnásobil. U Hažerovcov hrozilo Schönfeldovcom veľké nebezpečenstvo, preto sa rozhodli odísť do Nižnej Boci za Ignácom Weissbergom. S falošnými občianskymi preukazmi, ktoré im vybavil pán Hažer docestovali vlakom v poriadku a na mieste ich už čakal brat Johanny Schönfeldovej so svojoumanželkou a deťmi.

Schönfeldovci síce vojnu prežili, avšak Imanuel Jozef ochorel na zápal mozgových blán a v januári 1946 zomrel. Johanna už ako vdova emigrovala spolu s jej bratom Ignácom Weisbergom do Ameriky. Keď búrali dom Hažerovcov, na tráme sa našli vyryté dátumy  4. 5. 1942 – august 1944. Išlo o obdobie, kedy Hažerovci ukrývali Schönfeldovcov a riskujúc svoj život ich zachránili.

Hažerovci ukryli počas vojny viacerých židov. Okrem Schönfeldovcov pomohli zachrániť aj rodinu Grosswirthovcov. Tí prišli k Hažerovcom po odchode Schönfeldovcov,  v septembri 1944. Vďaka doktorskému povolaniu boli Grosswirthovci chránení, avšak jedného dňa dostali varovný telefonát, že ak svoj dom neopustia, nemeckí vojaci ich odvedú. Rodina sa teda vydala na útek do najbližšej dediny za Bardejovom, čo boli práve Buclovany. Útočisko hľadali najprv u rodiny, ktorej pani Grosswirthová pred časom vyliečila vážne choré dieťa. Napriek tomu ich táto rodina neprijala, priveľmi sa báli. Grosswirthovi nemali na výber, a preto skúsili požiadať o pomoc v susednom dome Hažerovcov.

Spočiatku pán Hažer váhal. Ak by Grosswirthovcov v dedine našli, ohrozených by bolo veľa ďalších životov. Úkryt im nakoniec pán Hažer poskytol – postavil ho v stodole. Grosswirthovci tam boli ukrytí aj so svojimi dvomi dcérami Ilmou a Vierkou. Dcéry záchrancov Hažerových si spomínajú na toto obdobie ako čas, kedy mali doma všetkého dostatok, dôvodom bola prítomnosť nemeckých vojakov v dedine. Časom si deti s pani Hažerovou všimli chýbajúce periny a ubúdajúce jedlo. Až vtedy im pán Hažer prezradil, že v stodole ukrývajú rodinu Grosswirthovcov.

Počasie sa ochladilo a Grosswirthovi sa museli schovať do komory. Tam však nevedeli vydržať, preto sa rozhodli odcestovať za priateľmi žijúcimi pri poľskej hranici. V tom čase bola na pána Grosswirtha vypísaná štedrá odmena a nič sa nemohlo prevážať z dediny do dediny. Napriek tomu sa však pán Hažer rozhodol obrátiť na nemeckého majora a požiadať ho o priepustku. Priepustku major vydal aj napriek faktu, že vedel, kto je na voze. Dcéra Hažerových sa domnieva, že to bolo kvôli dobrým vzájomným vzťahom. V momente, kedy sa pán Hažer vydal na cestu, jeho rodina si myslela, že ho už nikdy neuvidí. Ak by totiž Grosswithovcov niekto uvidel, hneď by ich prezradili. Okresnú pediatričku a lekára každý poznal. Tak sa aj stalo.

Pán Hažer priviezol Grosswirthovcov k známemu, no ten ich okamžite prezradil a hneď na druhý deň rodinu poslali do koncentračného tábora. Rodinu dokonca rozdelili, avšak aj napriek neľahkému osudu a boju s týfusom mali to šťastie, že prežili. Po vojne prišli pešo k rodine Hažerovcov. Podľa dcér záchrancov ich rodičia zachránili rodiny Schönfeldovcov a Grosswirthovcov z náboženského presvedčenia. Otca označujúcu za veriaceho človeka, ktorý bol presvedčený, že každý človek je Božím stvorením a duša každého človeka vzácna.

————————————————————

Záchrancovia: František Svrbický a jeho žena Gizela

Zachránení: Izidor Schlosser jeho manželka Fanny Schlosserová ich syn Herman (Harry) Schlosser, Herman Grünwald, brat Fanny Schlosserovej

Fanny Schlosserová sa vydala v apríli 1940, teda v čase, keď sa začala perzekúcia židov. „V roku 1941 sa nám narodil syn Herman, čo bolo pre nás obrovským šťastím, avšak vzhľadom na dobu, v ktorej sme žili aj veľkým trápením“, spomína na to obdobie.

V roku 1942 sa rozhodovalo o tom, ktoré rodiny budú deportované do koncentračných táborov. Deportácii sa nevyhli rodičia a 4 sestry Fanny Schlosserovej. Všetci tam boli ešte toho istého roku zavraždení. „Celá moja rodina bola deportovaná – okrem môjho brata Hermana Grünwalda, ktorý bol odvedený do pracovného tábora. Ja spolu s mojím manželom Izidorom a synom Hermanom sme tiež mali byť deportovaní, avšak podarilo sa nám utiecť do lesa v blízkosti našej dediny, Poruby pod Vihorlatom. Tam sme sa ukrývali    od apríla do septembra 1942. Následne sa nám podarilo vrátiť sa domov.“

Po nejakom čase sa k rodine pripojil brat Herman, ktorý ušiel z pracovného tábora, aby sa vyhol deportácii do koncentračného tábora. Ukrývať utečenca bolo nesmierne nebezpečné, preto sa Fannin brat Herman istý čas ukrýval u vzdialeného príbuzného v maďarskom Ungvari, a to až do priamej okupácie Maďarska Nemeckom v marci 1944, kedy musel opätovne utiecť.  Osem dní bez jedla blúdil po lesoch, kým sa mu podarilo prejsť ilegálne cez hranice späť na Slovensko a vrátiť sa do domu sestry v Porube.

No už v apríli 1944 vydala slovenská vláda nariadenie, že všetky židovské rodiny z východného Slovenska musia byť prevezené do pracovných táborov, ktoré sa nachádzali na západnom Slovensku. Aj rodinu Schlosserovcov vrátane Hermana Grünwalda transportovali do „pracovného tábora pre rodiny” v Zemianskej Kerte, blízko Hlohovca, kde pracovali na poli a v kuchyni. V auguste 1944 sa k táboru priblížili jednotky SS, čo mohlo znamenať buď deportáciu do koncentračného táboru alebo okamžitú smrť. Preto sa manželia Schlosserovci a Herman rozhodli pre riskantný útek.

„Síce na nás strieľali, no nepodarilo sa im zasiahnuť nás“, uvádza vo svojom svedectve Fanny Schlosserová. „Mali sme šťastie a utiekli sme. Skryli sme sa v poli vo vysokej kukurici a tabaku. V noci sme blúdili a nemali sme ani potuchy, kde sa nachádzame. Po niekoľkých dňoch bez vody a jedla, v otrhaných šatách, sme stretli muža, ktorého sme požiadali o pomoc – hlavne pre nášho malého synčeka, ktorý bol nesmierne unavený a hladný. Ten muž sa volal František Svrbický a pochádzal zo susednej dediny Rišňovce. Ponúkol nám, že môžeme v jeho dome v tajnosti prečkať noc. Taktiež nám ponúkol teplé jedlo – jeho rodina bola vskutku dobrosr dečná. Chceli nám pomôcť a riskovali pritom vlastný život..“

Pán Svrbický vlastnil malé potraviny, ktoré prevádzkoval vo svojom dome. Pod pokladňou vykopal dieru, kde sa Izidor, Fanny a Herman počas dňa skrývali. Večer, keď boli potraviny zatvorené, sa mohli voľne pohybovať po dome, v noci spávali na povale. Ani nie trojročný Herman sa neskrýval s dospelými, žil voľne v dome a pán Svrbický vravieval svojim zákazníkom, že je to jeho synovec, ktorý prišiel na návštevu. Tak to bolo až do decembra 1944.

„Jedného dňa nám pán Svrbický povedal, že musíme urýchlene odísť, pretože po dedine sa šírili klebety, že jeho rodina ukrýva židov. Mali sme obrovský strach, no prosili sme ho aspoň o záchranu nášho syna. Sami sme boli ochotní nahlásiť sa. Pán Svrbický však bol veľmi dobrý človek a za každú cenu nám chcel pomôcť. Navrhol, že nás v noci potajomky vyvedie  z domu a odvedie nás na vzdialené pole, kde bolo veľa stohov slamy. Do jedného zo stohov vysekal otvor a za ním dieru o rozmeroch asi 3×3 metre.“ 

„Všetci sme v tej jame len tak ležali – traja dospelí a jedno dieťa“, spomína na toto bezútešné obdobie Herman Grünwald.  „Mali sme jednu sviečku, avšak tú sme zažínali iba na krátko, keď sa môj synovec zobudil. Keďže jama bola asi 75 cm vysoká, nemohli sme sa ani postaviť. Raz do týždňa nám pán Svrbický nosil vodu a varené zemiaky. Boli to naozaj neľudské podmienky, a keď sa ešte viac ochladilo, mysleli sme si, že tam zamrzneme. Nemali sme ani teplé oblečenie, ani perinu, veľkú i malú potrebu sme vykonávali priamo na mieste, pričom naše výlučky prakticky okamžite zamrzli. Celý čas od decembra 1944 až do apríla 1945 sme tam ležali. 1. apríla 1945 prišiel nečakane k stohu pán Svrbický a oznámil nám, že všetci štyria musíme okamžite opustiť úkryt, pretože hrozilo, že ustupujúci Nemci stohy podpália.“

„Vyšli sme z úkrytu a boli sme na tom veľmi zle“, píše vo svojom svedectve Fanny Schlosserová. „Boli sme slabí, naše nohy nás nevládali niesť, boli zmrznuté. Chorých a zúbožených nás pán Svrbický doviedol k sebe domov. Asi o mesiac neskôr, v máji 1945, sme boli schopní cesty domov do Poruby pod Vihorlatom. Tam však na nás zasiahla ďalšia rana osudu. Zistili sme, že Nemci podpálili náš dom a ten zhorel do tla.“

Neľudské podmienky zanechali trvalé stopy na telesnom i duševnom zdraví Izidora, Fanny, Hermana i malého Harryho. Medzi nimi početné omrzliny na nohách, problémy so srdcom a s kĺbami.  Fanny museli neskôr amputovať ľavú nohu. Po mnohých pokusoch odísť z Československa sa v roku 1969 rodine Schlosserovov podarilo presťahovať do Švédska, a Herman Grünwald s rodinou sa rozhodli nájsť nový domov v USA.

“Rád by som doplnil svedectvo mojej mamy z čias prenasledovania počas druhej svetovej vojny. Mne sa detstvo nespájalo s radosťou a detským smiechom, ale s hororom, ktorý som prežíval. Viete si predstaviť, aké to bolo žiť skrytý ako zviera bez toho, aby som mohol robiť to, čo deti bežne robia? Nič som nevidel, nemohol som sa hrať, dokonca ani jesť.

Tieto okolnosti poznačili môj rast. Nevedel som dobre rozprávať, chodiť, bol som slabý a vychudnutý. Keď som potreboval zakašľať, plakať alebo niečo povedať, moji rodičia priložili ruku na moje ústa, aby ma náhodou nezačuli Nemci a nenašli nás. Ešte dlho po vojne som trpel nočnými morami a psychickými poruchami. Aj môj aktuálny zdravotný stav je poznačený týmito strašnými zážitkami z detstva. Stále mám tendenciu byť hysterický, nervózny a stane sa mi, že sa zobudím celý spotený potom, čo sa mi vracajú spomienky z toho obdobia ako nočné mory.

Napriek tomu som mal šťastie, pretože som prežil. Skúste sa zamyslieť nad tým, koľko židovských detí narodených medzi 1940-1945 prežilo vojnu. Určite to nebude vysoké číslo.“

————————————————————————

Aby sa zachránila pred deportáciou,  utiekla rodina Krausovcov do lesa. Tam stretli dedinčanku, ktorá zbierala drevo na oheň. Volala sa Katarína Pastorková, prezývaná Kotorka, a keď zbadala ich malé dievčatko stáť vystrašené a premrznuté na kosť, ponúkla im, že si dcérku zoberie k sebe domov. Bola vdova a sama vychovala  5 detí. Vedela, že tým riskuje vlastný život. Povedala im: „Ak prežijete vojnu, príďte si pre svoje dieťa. Ak nie, vychovám ju ako svoju.“ Manželia Krausovci nemali na výber, radi súhlasili a keďže nemali kam ísť, pridali sa k partizánskym jednotkám v horách bojujúcich v povstaní.

Pani Pastorková zobrala Mirku, ako sa dievčatko volalo, k sebe a vzorne sa o ňu starala a chránila ju celou svojou dušou aj srdcom. Dokonca vystríhala svojich susedov, že ak ju prezradia, podpáli im dom. O dievčatko sa postarala a vychovala ho ako vlastné, pričom nikdy si za to nepýtala žiadnu odmenu. Sťaby zázrakom Krausovci vojnu prežili a po jej skončení sa vrátili po svoju dcérku. Po vojne Mirka udržovala blízky kontakt s Katarínou Pastorkovou i jej synmi.

https://www.uzzno.sk/izrael-ocenil-slovenskych-spravodlivych