Viktor Sokirko
8. 3. 2017 Hlavné správy
Viktor Sokirko uviedol na portáli tvzvezda zaujímavý materiál o problémoch NATO a USA v stredoázijských bývalých sovietskych republikách.
NATO a USA sa po rozpade ZSSR v roku 1991 rýchlo snažili dostať na územie bývalých sovietskych republík, aby mohli obkľúčiť Rusko svojimi vojenskými základňami. Spoliehali sa na vnútornú slabosť Ruska, darilo sa im najmä v Pobaltí, Gruzínsku a na Ukrajine.
Američanom sa podarilo po roku 2001 rozmiestniť svoje vojenské kontingenty aj v Strednej Ázie. Argumentovali svojim rozhodným bojom proti terorizmu v Afganistane. Napriek všetkým snahám sa však Američanom nepodarilo v stredoázijských republikách trvale zapustiť svoje korene.
Ešte v sovietskych časoch existovali na území stredoázijských republík dva vojenské okruhy – Stredoázijský vojenský okruh (SAVO) a Turkestánsky vojenský okruh (TurkVO). Z týchto vojenských okruhov vznikli po rozpade ZSSR národné armády Kazachstanu, Uzbekistanu, Tadžikistanu, Kirgizska a Turkménska.
V dnešnej dobe armády týchto krajín, ktoré majú vo výzbroji ešte stále staršiu sovietsku techniku nie sú plnohodnotným súperom svojim susedom. Kazachstan je podstatne slabší ako Čína, Tadžikistan by nedokázal odolať tlaku Pakistanu, Uzbekistan, Kirgizsko a Turkménsko sú slabšie ako Irak či Irán.
Samozrejme reálnosť týchto čisto hypotetických hrozieb je veľmi nízka a blízka nule. Stredoázijské republiky však žijú v blízkosti reálnych agresorov, ktorí predstavujú serióznu hrozbu. Týmito hrozbami sú Taliban v Afganistane a ISIS v Iraku.
Kvôli hrozbe Talibov svojho času USA voviedli svoje vojská do Uzbekistanu, Kirgizska a Tadžikistanu. A tak ako to dokážu len Američania, sa čoskoro začali Američania tváriť arogantne ako skutoční páni v týchto krajinách. Samozrejme, že sa to mnohým nepáčilo, Američania však boli presvedčení, že okrem iného aj korumpovaním politických elít uvedených krajín, sa budú môcť udržať sa v tejto oblasti a dokonca posilniť aj svoj vplyv.
V Uzbekistane existovala americká základňa v rokoch 2001 – 2005. Základňa sa nachádzala na letisku Khanabad v blízkosti mesta Karshi. Na základni pôsobilo cca 1500 vojakov, letka nákladných lietadiel C-130, 12 vrtuľníkov Black Hawk. Základňa mala tranzitný charakter. Celá základňa nebola pre Rusko ničím nebezpečná. Američania však čoskoro začali zasahovať do politického diania v krajine a ako je ich zvykom a participovali na destabilizácii Uzbekistanu.
Kvôli udalostiam v Andižane v roku 2005, kedy Američania ostro vystúpili proti miestnym elitám, Uzbeci oznámili Američanom že stačilo a rozhodli sa základňu zrušiť. Američania zostali v šoku, v roku 2005 neboli zvyknutí na skutočnosť že niekto s nimi jedná takýmto spôsobom. Základňa teda skončila a v najbližších mesiacoch skončí svoju činnosť aj kancelária NATO v Taškente. Rusko a Čína jednoducho nepripustia americký vplyv v tejto oblasti.
Dôležitým oporným bodom americkej vojenskej moci bola aj základňa Manas v blízkosti kirgizského hlavného mesta Biškech. Svojho času Američania na tejto základni neumožňovali ani prípadnú kontrolu kirgizských úradov a politicky z úzadia kontrolovali celé dianie v krajine. Dnes sa situácia v Kirgizsku rýchlo mení a americký vplyv zoslabol.
V Tadžikistane Američania neboli, na letisku v Dušanbe pôsobil francúzsky kontingent NATO v počte 160 vojakov. Na Francúzov všetci spomínajú v dobrom, Francúzi opravili pristávacie dráhy, Paríž poskytol financie na modernizáciu letiska v Dušanbe, francúzski lekári pomáhali civilnému obyvateľstvu a Francúzi vyučovali aj francúzštinu na vybraných školách. V roku 2014 sa misia Francúzov skončila a Francúzi sa vrátili domov. V Tadžikistane však naďalej zostáva napriek nevôli Američanov 201 ruská vojenská základňa, ktorej vojaci a technika pomáhajú chrániť tadžicko-afgánsku hranicu.
Turkménsko takisto pôsobilo od roku 1994 v rámci programu ” Partnerstvo pre mier” umožnilo lietadlám NATO využívať tranzit cez Turkmenistán a takisto leteckú základňu pri meste Mara, kde sa kedysi nachádzali sovietske kasárne a letisko. Keďže však Ašchabad dodržiava svoju politiku neutrality, po skončení oficiálnej americkej kampane v Afganistane nepovolili Američanom ďalšie pôsobenie na svojom území. Američania museli prijať aj tento neúspech a tiché diplomatické víťazstvo Ruska.
Kazachstan otvorene neposkytol USA a NATO svoje základne ani v čase, keď v Rusku pôsobil Boris Jeľcin. V roku 2003, kedy USA silne nástojili a tlačili na Kazachstan, sa ozbrojené sily Kazachstanu zúčastnili jedného spoločného kazašsko-amerického vojenského cvičenia s názvom “Stepný orol”. Tým považovali vec za vybavenú. Američania sa snažili Kazachstan presvedčiť, aby im umožnil vytvoriť americkú základňu na pobreží Kaspického mora, v blízkosti ruských hraníc – udajne na sledovanie iránskych aktivít. Kazachstan ale dal prednosť Rusku, takže aj tento americký plán skončil neúspechom.
Podľa Ruslana Puchova, riaditeľa Centra analýzi stratégii a technológii sa Rusku podarilo na území stredoázijských republík zmariť plány USA a NATO a posilniť ruský vplyv. Zmarenie amerických plánov Rusi začali uskutočňovať ešte v čase, kedy ich pozície boli podstatne horšie ako dnes, v dnešnej dobe sa pravdepodobnosť posilnenia amerického vplyvu v tejto oblasti ešte viac znížila.
Stredoázijskí politici chápu nespoľahlivosť amerických politikov. Američania nemajú žiaden problém hodiť svojich bývalých spojencov cez palubu, keď im to vyhovuje. Mentalita príslušníkov stredoázijských národov je však iná ako Európanov a slovo česť nie je u nich len prázdnym slovom, ako u viacerých európskych či anglosaských politikov. Vzťahy s Ruskom sú čitateľné a Rusi ukázali, že je na nich spoľah. Ak potrebujú stredoázijské republiky pomoc, či už vojenskú alebo finančnú dostanú ju. Samozrejme aj Rusi sledujú svoje ciele a záujmy, na rozdiel od Američanov sú však dôveryhodní.
V regióne Strednej Ázie sleduje svoje záujmy aj Čína. Spolu s Ruskom našli spoločnú reč a participujú na výhodných projektoch, do ktorých sú ochotní pribrať aj iných záujemcov. Totálne odlišný prístup od Američanov, ktorí v honbe za ziskom prekračovali prípustné hranice a porušovali adné slovo, čím si u stredoázijských partnerov vyslúžili punc nedôveryhodnosti.
Rusko a Čína sú dnes v Strednej Ázii najdôležitejším mocenským faktorom. Situácia sa vyvinula tak, že pôsobenie NATO a USA sa v tomto regióne stáva minulosťou. Rusi a Číňania našli spoločný jazyk so stredoázijskými predstaviteľmi elít, založený na biznise výhodnom pre všetky zúčastnené strany.
Američania ostali mimo hru. Svojho času sa Američania dokonca sťažovali, že elity stredoázijských republík, peniaze zoberú, efekt pre Američanov je minimálny a dokonca ani nechcú robiť reálne demokratické reformy. Neúspešne sa skončili aj americké pokusy o “farebné revolúcie” v týchto krajinách, pretože robiť farebnú revolúciu v krajine, v ktorej je stále dôležitým faktorom tradičný kmeňový systém (Tadžikistan, Turkmenistan, Uzbekistan, Kirgizsko) je takmer nemožné.
Dnes majú USA výrazné finančné problémy. Donald Trump dokonca oznámil že bude krátiť americkú finančnú pomoc iným krajinám, pretože financie čo neposkytnú iným, budú môcť použiť Američania sami doma. Navyše Američania vedia, že v tomto regióne nemôžu odolať ani Rusku a ani Číne.
Viktor Sokirko
