Jakub Petrov: Oslavy či smútok z porážky fašizmu?

převzato

Oslobodenie v roku 1945 neprišlo náhle a nečakane. Slováci sa Slovenským národným povstaním jasne postavili na protifašistickú stranu. Hoci pritom išli aj proti svojmu dávno vysnívanému štátu, jeho predstaviteľom, dokonca prezidentovi v kňazskej sutane a tiež proti hospodárskemu blahobytu. Priniesli obete v rámci svojich vtedajších možností. Mnohí pritom zaplatili životmi.

Ale to by bolo všetko málo, keby nám oslobodenie nepriniesli zahraničné sily. V prípade nášho územia najmä Červená armáda a Rumunská armáda. Ale aj bojovníci z mnohých ďalších štátov, spomeňme napríklad francúzskych partizánov spod Strečna. Obetovali sa za našich predkov a teda vlastne za nás.

Nemali by sme im preto prechovávať úctu? Vďaku? Nie, to nebola otázka do diskusie, ale len obyčajná rečnícka, na ktorú by mal každý vedieť odpovedať kladne. A tu sa dostávame k súčasnej vládnej či skôr nevládnej koalícii. Ak vydala usmernenie, že sa oslavy oslobodenia a porážky fašizmu majú konať v čo najväčšej tichosti, bez hymny, básní a piesní, bez čestných stráží a najmä bez ruského veľvyslanca, tak sa skôr zamýšľam, či by sme namiesto Národných osláv nemali vyhlásiť Národný smútok.

Národný smútok z porážky fašizmu, pretože vládnych predstaviteľov tento fakt očividne vyrušuje. A dôkazy na takéto tvrdenie? Napríklad keď I. Matovič blúznil obdivne o tom, aby jeho strana mala viac členov ako NSDAP! Toto vyšlo skutočne z úst šéfa najsilnejšej koaličnej strany. Stále málo? Alebo nám už začína byť jasnejšie, že tí, ktorí žijú v podobnom myšlienkovom svete, asi 8. mája skutočne nemajú dôvod na oslavy. A keďže neoslavujú oni, tak to chcú pokaziť všetkým, ktorí nezabúdajú na históriu a ktorí sa tešia z porážky fašizmu…