Súhlas Nemecka s ekonomickými sankciami proti Rusku urýchli víťazstvo Novoruska

Avatar
Původní autoři

Sergej Chelemendik
29. 8. 2014   Chelemendik
V globálnom konflikte medzi Ruskom a USA, ktorého dôsledkom sa stala vojna na Ukrajine, dochádza k vážnym zmenám, ktoré sa prejavia na všetkých frontoch, kde Rusko stojí proti atlantistom. Nemecko, ktoré
niekoľko mesiacov odolávalo tlaku USA nakoniec ustúpilo a súhlasilo so zavedením ekonomických sankcií. Tento krok bude mať v ukrajinských udalostiach výrazný vplyv na Putinovu taktiku.


Je dosť pravdepodobné, že ekonomické sektorové sankcie proti Rusku budú odsúhlasené už v utorok na stretnutí stálych zástupcov štátov EÚ a dotknú sa energetiky, zbrojárstva a výroby s dvojitým využitím. Ak návrhy Eurokomisie budú prijaté, v najbližších dňoch budú potvrdené na zasadnutí Rady EÚ.

O zavedení nových sankcií proti Rusku sa hovorilo počas rozhovorov Obamu s lídrami Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a Talianska.

Ešte minulý týždeň vládli pochybnosti o tom, či sa Anglosasom podarí pritlačiť Nemecko, no vyhlásenia nemeckých ministrov a priemyselníkov v posledných dňoch prakticky nenechávajú nikoho na pochybách o tom, že Berlín „dozrel“. Nemecko schvaľuje zavedenie sektorových sankcií proti Rusku, vyhlásila v pondelok nemecká hovorkyňa Christiane Wirtzová. Ak uvážime, že Nemecko predstavovalo hlavnú prekážku zavedenia sektorových sankcií, teraz sa prakticky stávajú nevyhnutné. Je jasné, že prvá dávka sankcií môže byť dosť obmedzená časovo aj rozsahom, ale dôležité je že USA sa nakoniec podarilo prinútiť Európanov, aby sa pripojili k ich politike nielen politického, ale aj ekonomického tlaku a izolácie Ruska, ktorou USA chce prinútiť Rusko, aby ustúpilo od Ukrajiny. Priepasť medzi Európu a Ruskom je čoraz väčšia vo svetle Spojenými štátmi presadzovaného transatlantického partnerstva, teda pokusu vytvoriť spoločný atlantický trh, zviazať jej dve najväčšie ekonomické zóny sveta a dosadiť anglosaské vedenie.

Na tomto pozadí je rozhodnutie Nemecka a EÚ naozaj historické – je z rodu takých, ktoré určujú smer a chod histórie. Práve z tohto ponímania úlohy Berlína vychádzal Vladimir Putin, určujúc v posledných mesiacoch taktiku krokov Ruska, keď ukrajinská kríza nadobudla podobu ozajstnej vojny. Putin sa postavil proti anglosaskému globálnemu projektu. Pokus vyviesť Ukrajinu z ruského sveta bola hlavnou odpoveďou Západu na návrat Ruska do veľkej hry. Od začiatku ostrej fázy ukrajinskej krízy, sa Rusko snažilo nielen zabrániť „zmocniť sa Ukrajiny“, ale aj hrať na protirečeniach vnútri Západu – uvedomujúc si, že záujmy USA a Európy, najmä Nemecka sa vôbec nezhodujú. Putin si nerobil ilúzie na tému samostatnosti Nemecka – Nemecko je štát s obmedzenou suverenitou (nielen preto, že patrí do NATO, ale vďaka celému radu zjavných i tajných mechanizmov, umožňujúcich Anglosasom kontrolovať elitu tohto najväčšieho európskeho štátu). Putin sa spoliehal na urýchlenie procesu, ktorý prebiehal už roky a do ukrajinskej krízy silnel – proces postupného oslobodzovania sa Nemcov spod pevnej atlantickej ruky.

Národne zmýšľajúca časť nemeckej elity si dobre uvedomuje, že naše dve krajiny sú objektívnymi partnermi, ktorých normálne vzťahy situáciu v Európe vyvažujú a stabilizujú prakticky voči akýmkoľvek manipuláciám zo strany anglosaských politikov. Vedia, že práve nesprávne hodnotenie Ruska zo strany Nemecka dva razy za posledné storočie, doviedlo Nemecko k národnej katastrofe. Niet pochybností o tom, že Anglosasi sú po tretí raz pripravení poštvať proti sebe navzájom Nemecko a Rusko – tentoraz ekonomicky. Samostatnosť Nemecka, ako aj vybudovanie na tomto základe nezávislej EÚ, je možné iba pri budovaní nie nepriateľských, ale partnerských vzťahov s Ruskom. S veľkým Ruskom, ktoré určite obnoví svoje hranice a vplyv, hoci aj v podobe Eurázijského zväzu. Globálna os Berlín-Moskva-Peking je celkovo schopná preniesť svoje ťažisko v svetovej geopolitike na Eurázijský kontinent, pochovajúc súčasné hegemonistické ašpirácie atlantistov.

Kríza na Ukrajine sa stala prejavom týchto protirečení – vyostrila ich a rázne nastolila otázky, ktoré by sa v mierovom období dali riešiť pomalšie. Moskva stavila na to, že americká hra izolovať Rusko sa stane katalyzátorom procesu emancipácie Nemecka. Samozrejme, nikto sa nespolieha na vážny rozkol.

Putinovým cieľom bolo dosiahnuť podmienečnú neutralitu Nemecka (a teda aj Európy) v konflikte Ruska s USA. V mene toho bolo Rusko odhodlané na mnohé – samozrejme, okrem zrieknutia sa národných záujmov a zrieknutia sa boja za Ukrajinu. No mierová neutrálna Ukrajina by sa celkom pokojne mohla stať formou rusko-európskej spolupráce, ak by Európa bola pripravená sama určovať svoju politiku vo vzťahu ku Kyjevu a vzdala by sa podpory amerických plánov zatiahnuť Ukrajinu pod atlantický dáždnik. Žiaľ, v Bruseli, rovnako ako v Berlíne sa ukázali nepripravení priznať holý fakt, že Rusko nedopustí odtrhnutie časti ruského sveta pod zámienkou eurointegrácie.

Nemecké sny o tučnej ukrajinskej černozemi, želanie vytvoriť z Ukrajiny ďalší nárazníkový štát, kontrolovaný Nemcami, oddeľujúci ich od Ruska – to všetko spolu с ponukami a príkazmi z Washingtonu prevážilo ozajstné národné záujmy a chladnokrvný výpočet. Odtrhnúť Ukrajinu od Ruska sa USA aj tak nepodarí – ani s pomocou Nemecka, ani bez nej. Zato poštvať proti sebe Nemecko a Rusko Američania hravo zvládnu. Čo vlastne aj chcú. Veď ak by stratili Ukrajinu (na čo sú stratégovia, ktorí vidia veci reálne, pripravení) Washingtonu zostane príjemná a dosť veľká výhra – na dlhé roky prerušená možnosť nemecko-
ruského zblíženia.

Od začiatku krymských udalostí si Putin uvedomoval, že šancí na rozkol Nemecka a USA nie je tak veľa – ale existovali a snažil sa vedome hrať na nich. Intriga s nemeckých schválením sankcií a pripojením k blokáde trvala niekoľko mesiacov a stala sa jednou z najnapätejších zákulisných bojov v svetovej histórii. Rusko od začiatku robilo hlavnú stávku na rozpad jednotného západného frontu – od začiatku sme vyhlasovali, že v prípade, ak USA a EÚ sa pokúsia zorganizovať blokádu a izoláciu, sme pripravení obrátiť sa na Východ a na juh. Tým viac, že Rusko bude budovať svoju novú svetovú architektúru protistojacu anglosaskej – spolu s s absolútnou väčšinou svetovej verejnosti. 

Útok USA na Rusko nebol vyvolaný Ukrajinou – naopak, ukrajinská kríza bola iba dôsledkom želania Ameriky udržať si svoju upadajúcu svetovú hegemóniu, zabrániť obnoveniu historického Ruska, jedinej svetovej sile, ktorá dokáže čeliť anglosaskému projektu. Oslobodenie Nemecka od „starostlivosti“ Američanov sa odkladá, ale neruší. Ak, samozrejme, vychádzame z toho, že nemecký národ chce mať právo na vlastnú budúcnosť a bude chcieť zabrániť tomu, aby sa roztavilo v civilizačnom globalizačnom kotle. V danej fáze Nemci (presnejšie ich elity) urobili svoj výber – a Rusko je pripravené čeliť jednotnej pozícii Západu, pokračujúc v ochrane vlastných záujmov na svetovej scéne, ako aj zvyšovať svoj nástup na svetovej scéne, budujúc front z civilizácií a štátov, ktoré majú záujem o nové pravidlá globálnej hry.

Jedným z najdôležitejších dôsledkov Putinovej politiky na nemeckom fronte bolo to, že v situácii s Novoruskom, Moskva oficiálne zotrvávala na pozícii nezasahovania, aby USA neuľahčila ich prácu „vykrúcania rúk Nemecku“.

Teraz sa situácia mení – Európa, teda Berlín, vyhlásil Rusku vojnu, aj keď „iba“ ekonomickú, aj keď s výhradami. Vo vojne už platia iné zákony a Nemci sa preto nesmú čudovať, ak sa ukáže, že ich rozhodnutie pripojiť sa k americkej blokáde, Rusko privedie k tomu, že Moskva onedlho oficiálne uzná Novorusko.

Zostrenie ekonomických sankcií neprivedie k likvidácii ruskej ekonomiky, ale k pádu kyjevského režimu. V našom svete všetko so všetkým súvisí, a práve toto sa Berlínu po celý čas pokúšal pripomenúť Vladimir Putin.