Rusofrénia: západným politikom a médiám stanovili diagnózu

Avatar
Původní autoři

Kirill Světickij
4.7.2015  Live News
 

Politický psychológ a systematický terapeut Kiril Svetlickij píše o psychiatrickej diagnóze stanovenej Západu.

Írsky spisovateľ Brian McDonald s prekvapením pre seba zistil, aké je miesto absolútnej syntézy súčasnej politiky a psychiatrie. Potom ako žil nejaký čas v Rusku sa vrátil do Európy a zažil šok. Ukázalo sa, že nielen Európa, ale aj celý politický mainstream Veľkého Západu je postihnutý neduhom, ktorý Brian označil ako „rusofrénia“ (Russophrenia).


„Diagnóza“ je aplikovateľná na mnohých zahraničných politikov a novinárov, ktorí sú postihnutí rozdvojením osobnosti. Veľa rokov verejne vyhlasujú, že Rusko sa každú chvíľu rozpadne kvôli ekonomickému bordelu, ideovej kríze alebo množstvu iných príčin, ktoré možno aj sú reálne prítomné. Avšak tí istí ľudia takmer v ten istý deň sa vyjadrujú, že Rusko predstavuje obrovskú, strašným spôsobom ozbrojenú hrozbu pre „civilizovaný svet“. Takéto dvojice vzájomne sa vylučujúcich vyjadrení často prichádzajú cyklicky, jedno po druhom. A pre Západ je to veľmi typické, preto presný pojem „rusofrénia“ okamžite prebrali v tlači a to znamená, že má všetky šance sa stať súčasťou moderného slovníka.

Na jednej strane, človek má chuť vykríknuť: „Odpusťte nám, „rusofrenici!“ V tom zmysle, že nijako nedokážeme držať krok s premenlivými predstavami západných partnerov. Nedarí sa nám večer sa rozpadnúť a k ránu sa znovu dať dokopy, obnoviť priemysel aj ideologickú sféru a začať komusi hroziť. Sme príliš veľkí pre takéto bláznenie, neobratní. Na druhej strane, ak sa pozrieme do srdca tejto anekdoty, uvidíme nie príliš veselý obraz. V jej centre sa ocitne model vnímania a myslenia, ktorý v súčasnosti stále viac dominuje ako na Západe, tak aj v Rusku.

Takýto model ešte často nazývajú „klipovité myslenie“. Za memom sa skrýva fenomén vedomia, najcharakteristickejšia črta ktorého je neschopnosť všímať si príčinno-následkové súvislosti. Človek, postihnutý týmto neduhom, pozerá na fakty života ako na navzájom neprepojené obrázky z televízora, ktoré lenivo prepína ovládačom z gauča. A je preňho celkom nedôležité, že včera „tvár z televízora“ tvrdila čosi celkom opačné. Hlavne, aby bola sranda, chápete? Moderný človek, keď nechápe, načo niekam išiel a aká neviditeľná sila ho donútila čosi urobiť, často odpovedá, že to urobil „zo srandy“.

Poddajnú gaučovú biomasu je veľmi pohodlné riadiť. Nekladie otázky „prečo“ a „načo“. Takéto obecenstvo je najjednoduchšie prinútiť „zo srandy“ páliť pneumatiky a majdaniť. A dokonca aj keď človek vedome vysiela protirečivé manipulatívne nezmysly, nachádzajúc sa v roli manipulátora verejnej mienky, skôr či neskôr sa sám dostáva pod ich vplyv. Málo kto dokáže odolať želaniu „byť ako všetci, obzvlášť počas epochy „totalitnej tolerancie“. Takto sa na Západe rodí úprimná „rusofrénia“ a u značnej časti Rusov bádať prejavy amerikanoje. Tento efekt je známy mojim kolegom pod názvom fenoménu sociálnej indukcie: jej obeťou sa stávajú samotní psychiatri, ktorí z neprestajnej komunikácie s psychicky chorými ľuďmi sa sami začínajú správať mierne čudne.

Ešte horšie je, keď čoraz zvláštnejšie sa začínajú správať ľudia, od adekvátnosti ktorých závisí bezpečnosť miliónov životov. Tento proces nás vedie k situácii, keď generácia s ešte výraznejším „klipovitým myslením“ pevne zaujme miesta napríklad blízko jadrových gombíkov – ako na Západe, tak aj v Rusku. Generácia, ktorá od detstva nepozná príčinno-následkové vzťahy. K tomuto „šťastnému okamžiku“ v Rusku nás približuje Jednotná štátna skúška ako náruživá snaha úradníkov z oblasti vzdelávania o „európske štandardy“, každá nová televízna relácia „pre jednoduchého diváka“, ktorý neoplýva príliš inteligenciou.

Dnes každú rozvinutú krajinu je treba ťahať od tejto priepasti za uši, aj našu tiež. Možno to potom nebude taká „sranda“, ale zato budeme žiť.

Přelad: S.Chelemendik