Reportáž psaná nikoli na oprátce, ale ve vlaku z Bělehradu do Subotice

Avatar
Původní autoři

– Colt –
22. 9. 2015   Kosa zostra čili vlkovobloguje.wordpress.com

Nepochybuji, že tohle, co vám dneska předložím, doslova prosviští českým a slovenským internetem. Však uvidíte!


15.9.2015: z Belehradu do Subotice

Vlak do Subotice má odchod z belehradskej stanice o 07:17. Bude 7:30 a stále sa nepohol. Keď na vedľajšiu koľaj dorazí rýchlik zo Sofie, zistíme dôvod nášho meškania. Z vlaku vystúpi asi stopäťdesiat naľahko oblečených ľudí s malými batohmi alebo s dokrkvanými igelitovými vrecami, v ktorých sú stany. Migranti. Asi tri štvrtiny z nich sú mladí muži, pomenej ženy s deťmi. Starších nad päťdesiat sa dá spočítať na prstoch jednej ruky. Skupina pobehuje po peróne sem a tam. Trochu trvá, kým ľudia pochopia, že ich srbskí policajti usmerňujú do nášho vlaku. Presnejšie do dvoch vagónov. V jednom z nich sedím spolu s dvoma nič netušiacimi turistami a jedným starým fúzatým Srbom, ktorý očividne ožil. Vovalia sa do vagóna ako hrášok vysypaný z konzervy a s nimi aj zvláštny puch, ktorý sa hlboko zapisuje do mojich čuchových receptorov. Kým sa usadia, prejdú všetci najmenej dvakrát celým vagónom.

Vlak sa konečne pohol, ale trma-vrma vo vagóne pokračuje. Ľudia si presadajú z miesta na miesto, navzájom sa prekrikujú, až sa niektoré deti z toho zmätku rozplačú… Keď už to vyzerá nádejne, že by sa to mohlo upokojiť, prichádzajú dvaja sprievodcovia. Ich mohutné srbské postavy a bezchybne vyžehlený look budia v utečencoch rešpekt. Ale iba dovtedy, kým od nich nepýtajú 10 euro za lístok do Subotice. Utečenci buď nechápu, čo od nich sprievodcovia chcú alebo chápu veľmi dobre. Mávajú lístkami, aj keď tie im platili iba do Belehradu. Myslia si, že vyhandlujú lepšiu cenu, ale konduktori sú neoblomní. Vypisujú lístky a do vreciek na košeliach si strkajú eurobankovky. Nik sa ich situ nevyhne. Starý Srb mi neskôr povie, že je to pre nich slušný biznis. Od jednej skupiny takto bokom zarobia aj po 300 euro. Keď jeden z nich príde ku mne, prekvapene sa ma pýta, že prečo si nejdem sadnúť do vagónov, kde sú miestni a turisti. Odpovedám protiotázkou: „Na čo idú do Subotice, keď Orbán dal uzavrieť hranicu a stráži ju vojskom?“ Pozrie na mňa s úškrnom: „Orbán? Haf, haf, haf!!!…“ mávne rukou a poberie sa skasírovať ďalšieho migranta. Čoskoro však zistí, že existujú aj psi, ktorí brešú a sem-tam aj pohryzú.

Vedľa mňa je voľné sedadlo. Počas pätnástich minút sa na ňom vystriedali dvaja dospelí a dve deti. Teraz si prisadol čerstvý dvadsiatnik v chic ružovej polokošeli. Na hlave opačne narazená šiltovka, na nohách nové tenisky známej značky a na prostredníku veľký strieborný prsteň. Nechty má starostlivo upravené, rovnako vlasy a bradu. Akoby sa práve chystal na obed s Helly Luv, populárnou kurdskou speváčkou. Prečo práve s ňou? Pretože je Kurd a táto bojovná speváčka má jeho veľké sympatie. Narodil sa v Sýrii, ale neskôr odišiel do Libanonu študovať módny dizajn. „Prečo si odišiel z Bejrútu, veď to je kozmopolitné, bohaté mesto?“ „Ale Bejrút nie je celý Libanon. Je tam zlá situácia. Už dva roky tam nie je prezident.“ „Hm, u nás sme tiež istý čas nemali prezidenta, ale preto by som neutekal do Bejrútu…,“ snažím sa zľahčiť situáciu. „Ale ja som Kurd, vieš niečo o nás?“ Spod polokošele vyťahuje retiazku s medailónom v tvare neexistujúceho Kurdského štátu a ja z päty svoje chabé znalosti. Na moje prekvapenie je s nimi spokojný. „Aké je postavenie Kurdov v jednotlivých štátoch, kde žijú kurdské menšiny?“ „V Sýrii a Iráne je tradične veľmi zlá, v Turecku najhoršia, v Iraku je to o niečo lepšie, ale stále neprehľadné. V Arménsku je nás z 30-tich miliónov Kurdov najmenej. A tiež tam nemáme žiadne práva. Celkovo je situácia Kurdov mizerná. Často si za to však môžeme sami. Sme roztrieštení na jednotlivé kmene a podobne je to aj s našou, hoci silnou intelektuálnou vrstvou.“ Mlčím. O trieštení intelektuálov by som tiež čosi vedel… Zatiaľ si rodiny v niektorých priestoroch medzi protiľahlo umiestnenými sedadlami natiahli deky. Utŕhajú si z arabského chleba a niektorí ho zajedajú sardinkami z konzervy. Piknik vo vlaku.
„Koľko si na ceste?“ „Dvanásť dní.“ „To vyzeráš dosť zachovalo, myslím čisto.“ Pousmeje sa: „Keď máš peniaze, máš všetko…“ „Koľko si zatiaľ za tento ´trip´ zaplatil?“ „Z Libanonu do Turecka to bolo 1200 eur, z Turecka do Grécka 5000 a z Grécka sem 1000 eur. Spolu 7200 eur.“ „Prečo tak veľa?“ „Prevádzači stoja veľké peniaze, ale aj doprava v miestach pobytu. Napríklad v Turecku, Grécku, Srbsku ma taxikári dosť obtiahli a to nehovorím aj o miestnych v táboroch. Vedia, že sme bez nich stratení. Na utečencov je napojený miestny biznis. Chodíme na záchod, k holičovi, na kávu, najesť sa, kupujeme si lístky na vlak, využívame miestnych mobilných operátorov, zmenárne… “ Do tohto súkolia sa zapojilo až priveľa ľudí, myslím si. Veľa ľudí, veľa peňazí. Dá sa toto monštrum vôbec zastaviť?

„Tak to vyzerá, že poniektorí ste, na rozdiel od miestnych ľudí, v peknom balíku…“ „Ako ktorí. Väčšina má dostatok peňazí, ale sú tu aj takí, pre ktorých táto cesta znamená život alebo smrť.“ „Odkiaľ majú peniaze?“ „Neviem a ani to nechcem vedieť…“ Kurdka, sediaca za mnou šikmo cez uličku, ho zavolá k sebe. So záujmom na mňa pozerá a vydáva pozitívne vlny. Infantilne jej zamávam dlaňou.

Presadnem si na miesto môjho spolubesedníka, aby som zhodnotil celkovú situáciu vo vagóne. Z týchto ľudí vyžaruje zvláštny pokoj. Ich pohyby sú zrazu vláčne a reč nenáhlivá. Deti uspávajú svojich mladších súrodencov. Dokonca jedno väčšie spieva menšiemu uspávanku. Dievčatko oproti mne si všimne, ako rovnako starému spiacemu chlapcovi dopadá na hlavu silné svetlo. Vstane a zatiahne záves na okne. Život je fajn, svet – gombička.

O štyri sedadlá ďalej sedí oproti mne cez uličku príťažlivá žena. Jej hadžíb, šatka okolo hlavy, má veľký kónický tvar. Skrýva asi poriadne dlhé vlasy. Má ušľachtilú tvár s bezchybným mejkapom a s krásnymi hlbokými očami. Ani si neuvedomujem, že hľadia rovno do mojich. Zachytím jej pohľad. Dlho, veľmi dlho na seba pozeráme. V jej očiach je akýsi magnetizmus. Snažím sa odhadnúť, čo v nich je. Zvedavosť? Nie. Azda hrdosť… alebo rezervovanosť, nedôvera..? Môj úsmev nie je opätovaný a som to ja, čo nakoniec nevydrží jej pohľad. Sme my, Európania, schopní odolať tejto tradičnej rodinno-náboženskej zomknutosti? Dokážeme pochopiť ich životný štýl, hodnoty, kultúru, vzťah muža a ženy? My, ktorí tak radi dávame na piedestál slobodu jednotlivca a stále viac relativizujeme pojmy ako manželstvo, rodina alebo viera? Sme na tento stret kultúr dostatočne silní, vybavení a pripravení?

Z myšlienok ma vytrhne asi trojročné dievčatko. Škaredo na mňa zazerá. Podíde ku mne a pleskne ma dlaňou po ruke. Usmejem sa na ňu, mysliac si, že chce takýmto pokusom nadviazať so mnou kontakt. Je rozkošná, pomyslím si, a prstom ju jemne ďobnem do boku. Zazrie na mňa. Spoza sedadla počujem hlasné ssss… Pozriem tým smerom a doboku vyklonená hlava mi výstražne naznačuje, aby som to viackrát nerobil. Pokývnem na tú hlavu, na znak, že som porozumel, hoci nechápem. V tom pocítim plesknutie na chrbát. Obzriem sa. Dievčatko stojí na susednom zadnom sedadle za mnou. Keď sa k nej celkom obrátim, opľuje ma. Ešte šťastie, že jej to zatiaľ veľmi nejde. Však sa to ona naučí. Otec ju vyhreší a tak už bude na mňa iba zazerať.

Sadnem si naspäť, aby som nebudil pozornosť. Môj kurdský známy je po čase opäť pri mne. Chce vedieť, koľko je Subotica vzdialená od maďarskej hranice. Pýtam sa starého Srba: „Dva kilometara…“ Toľko budú musieť prejsť peši, aby sa dostali k ostnatému plotu a cezeň vnikli na maďarské územie. Ešte netušia, že ich maďarskí policajti zatlačia naspäť do Srbska.

„Akí sú v tomto vagóne utečenci, myslím z akých štátov?“ „Sýrčania, Kurdi, Afgánci, Pakistanci…“ „V Pakistane je vojnový konflikt?“ Mykne plecami…
Jeden srbský vysokoškolák s črtami Albánca mi neskôr povie, že mu migranti ponúkali za jeho pas 5000 euro. Prečo by to robili migranti utekajúci z oblastí vojnových konfliktov…? „Vážne som dlho rozmýšľal, že ho predám. Však čo, nahlásim stratu a dostanem nový. Ale potom som sa dozvedel, že takýto pas postupne prejde rukami až desiatich bežencov. Ktovie o akých ľudí ide a koľko je v tom peňazí…?“ Vycerí biele zuby: „Niet pochýb, že v tomto období sa v Srbsku stráca nadpriemerne veľa pasov…“

Bavíme sa so starým Srbom cez uličku. Keď sa trochu hlasnejšie zasmejeme, opäť počujem ssssssss. Hrozivo vypúlené oči a hnevom naliata známa tvár s prstom na ústach mi dôrazne naznačuje, aby som bol tentoraz ticho. Gestom druhej ruky ukazuje na spiacich ľudí. Jeden z nich dokonca spí natiahnutý pozdĺž v uličke. Žeby nové pravidlá v európskych vlakoch? Starý Srb pohľadom zhodnotí situáciu, mrkne na mňa a sucho zahlási: „Angela Merkel – ovo je velika kurva…“ Srbi sa vyjadrujú jednoducho a zrozumiteľne. Budem sa musieť nad jeho slovami zamyslieť.

Subotica… Otočím sa k môjmu Kurdovi, jeho bratovi a kurdskej žene: „Ste na mieste,“ vravím im potichšie, myslím pritom na tú hnevlivú hlavu. Začnú sa baliť. Ostatní si spokojne hovkajú alebo spia. Až keď príde subotický policajt a mohutným hlasom skríkne: „Subotica, it´s your station! Morate da se iz voza!!!“ nastáva hromadný úprk pripomínajúci bezhlavý útek rakúsko-uhorských vojakov na Piave. Zabudnutá deka s mikinou a zvláštny odér ostanú jediné nepovšimnuté, čo zostalo po utečencoch v mojom okolí. Nepovšimnuté ani dvoma upratovačkami, ktoré z dvoch vagónov vyzbierali dve obrovské igelitové vrecia odpadkov a zabudnutých vecí.

Vystúpim z vlaku. V staničnom bufete miniem posledné dináre. Cestou späť sa stretávam s mojím Kurdom. Potriasame si rukami. Tak sa maj a „happines to your journey… A lot of!“ „I will need it…“, prikývne. Fajn chlapík… Žena, ktorá na mňa vysielala pozitívne vlny sa usmeje, neodmietne mnou neslušne podanú ruku a ťahavou angličtinou povie: “Thank you… You are friend.“ „Thanks, madam…“ A dnes k tomu dodávam: „I hope. We will see, we will see…“