Šľak ma môže trafiť. Má slovenský prezident vlasť? Jozef Banáš reaguje na prejav Andreja Kisku

Jozef Banáš
6. 11. 2015    ParlamentneListySk   (kráceno)
Od slovenského prezidenta by som očakával, že bude obhajovať predovšetkým záujmy občanov svojej krajiny a až potom záujmy „svojich silných priateľov a spojencov”. ….Moja pripravenosť počúvať prezidenta je po tomto prejave opäť o čosi menšia. Autori jeho prejavu uviedli zopár pozoruhodných myšlienok.


Na strane oportunistov

Očakával som, že suverénny a smelý prezident povie, že vlnu utečencov z Líbye spôsobilo nepremyslené a barbarské bombardovanie Líbye, o ktorom vtedajší šéf NATO Rasmussen sklamaný vyhlásil, že „NATO má ešte rezervy, lebo na bombardovaní sa podieľalo len osem z 28 členských krajín“… Myslel som, že prezident jasne povie, že prúd utečencov zo Sýrie spôsobila vojna, ktorú vyvolali Spojené štáty svojím podvodným zdôvodnením začatia vojny v Iraku – pod zámienkou zbraní hromadného ničenia v arzenáli Saddáma Husajna, ktoré tam dodnes nikto nenašiel. Zo zvyškov vojenských a bezpečnostných zložiek Iraku vnikli základy Islamského štátu.

Očakával som, že prezident sebakriticky povie, že na vyháňaní ľudí z Afganistanu sme sa podieľali a podieľame aj my účasťou v nezmyslenej vojne v tejto krajine. Očakával by som, že si prezident aspoň položí rečnícku otázku, prečo by mali Slováci, Česi, Bulhari, Maďari či Poliaci byť solidárni s utečencami z krajín, ktoré tí, ktorí nás dnes poučujú, stáročia úspešne rabovali a vykrádali. Mám na mysli koloniálne mocnosti počnúc Veľkou Britániou, Španielskom, Holandskom, Francúzskom, Nemeckom a končiac Spojenými štátmi, ktoré si masovo dovážali otrokov, aby na nich robili. Európski lídri sa napokon ani dnes netaja tým, že ide o masový prílev pracovnej sily, pretože, čuduj sa svete, náš svet kresťanského materializmu sa vyľudňuje.
….

Čo si prezident asi nevšimol Prezident vytrvalo prejavoval ľútosť nad utekajúcimi pred vojnou. Každému normálnemu človeku je utečencov ľúto. Nikto predsa neopúšťa svoju vlasť bez vážneho dôvodu. Pri počúvaní tejto stereotypnej lamentácie mi na um opakovane prichádzali slová Júliusa Satinského: „Šľak ma môže trafiť!“ Myslím, že tento pocit má pri „riešení“ utečeneckej krízy každý Slovák, ktorému ešte v hlave napriek enormnej snahe mediálnych manipulátorov ostali nejaké závity. Už som niekoľkokrát povedal (mám radosť, že moju metaforu prebrali aj niektorí politici), že keď vám niekto urobí dieru do vane, z ktorej sa prúdom leje voda, tak normálny človek sa snaží zapchať dieru, a len idiot rieši, ako bude tečúco vodu rozdeľovať. Predovšetkým by však mal vyzvať toho, kto dieru vytrvalo vŕta, aby s tým prestal. Takéto slová by som od môjho prezidenta očakával. Očakával by som, že tí, ktorí mu prejav písali, doň vpíšu veľkými písmenami výčitku sýrskeho chlapca, ktorá preletela svetom európskych politických a mediálnych salónov takmer bez ohlasu: „Zastavte vojnu a nebudeme utekať!“ Pán prezident, vyzývam Vás – ste najvyšší ústavný činiteľ tejto krajiny. Neriešte solidaritu s utečencami, riešte skončenie dôvodov, pre ktoré musia títo nešťastní ľudia utekať!!! Je na mieste vysloviť počudovanie, že drvivá väčšina utečencov sú mladí, zdraví muži. Očakával by som, že si to všimne aj prezident a jeho poradcovia, a že si položia otázku – ak ľudia utekajú pred vojnou, prečo neutekajú bezbranné ženy, deti, starci? Prečo utekajú mladí muži? Čo sú to za chlapi, ktorí nechajú doma svoje rodiny a sami zmiznú do bezpečia? Čo sú to za ľudia, ktorí utekajú pred vojnou a smrťou, a pritom si stanovujú podmienky za akých ich máme prijať? Čo sú to za ľudia, ktorí kašľú na pomoc Slovenska, nechcú u nás byť a trvajú na tom, aby ich umiestnili do bohatých európskych krajín? Prezident varuje, že ak sa nebudeme správať lojálne, nebudú nám spojenci dôverovať. Pýtam sa, ako máme dôverovať spojencom, ktorí vymysleli štátny útvar, ktorý sa nazýva Kosovo s jediným dôvodom – vytvoriť v ňom jednu z najväčších vojenských základní v Európe – Bond Steel. Dnes Kosovčania tvoria časť utečencov…
……
Stali sme sa rukojemníkmi európskej politickej „korektnosti“ a akýchsi imaginárnych európskych hodnôt. Čím viac utečencov prijmeme, tým viac ich sem bude prichádzať. To je jasné každému okrem európskych politikov. Prezident si protirečí v mnohých veciach. Na jednej strane apeluje, aby sme „uľahčili situáciu krajinám, kam prichádzajú desaťtisíce a státisíce ľudí (teda desaťtisíce či státisíce?)“… Nerozumiem, prečo máme uľahčovať situáciu krajinám, ktoré utečencov chcú!? Pani Merkelová ich pozýva, Švédi majú očividnú snahu premeniť svoju krajinu na islamský štát, tak nerozumiem, prečo by sme im mali v ich snahe brániť? Napokon, ak by sme aj utečencov prijali, tak kam ich dáme? Do koncentračných táborov, kde im bude armáda brániť v tom, aby od nás nezutekali? Uvedomuje si prezident, že vyzýva k revolte vlastných občanov? Migranti dostávajú od únie viac peňazí, ako sú platy a penzie väčšiny Slovákov. Obávam sa, že toto náš prezident v rámci európskej solidarity svojim kolegom nepovedal.

Keby ho tak počul Štúr
Prezident svoje vystúpenie uzavrel slovami: „Dajte ľuďom na Slovensku dôvod, aby zahraničnopolitickým a európskym záujmom Slovenska aj záväzkom a prínosom, ktoré z toho vyplývajú, nielen rozumeli. Aby ich v parlamentných voľbách nielen potvrdili. Ale aby sa s nimi stotožnili. Aby im dôverovali. Aj rozumom, aj srdcom.“ Ja by som tieto slová poopravil. Pán prezident, nesnažte sa, aby ľudia porozumeli Vám, Vašim poradcom a ich poradcom, snažte sa, aby ste Vy porozumeli občanom tejto republiky.

Politikov delím na tri kategórie. Nadpriemerní sa nestrápňujú. Priemerní sa strápňujú po hranice svojich možností. Podpriemerní sa strápňujú za hranice svojich možností. Prezident je prvý občan našej krajiny, ak chcete – našej vlasti. Jeho psou povinnosťou je načúvať hlasu ľudu, svojho ľudu. Ľudovít Štúr, ktorého dvesto rokov od narodenia si o pár dní pripomenieme, v roku 1847 na prešporskom sneme povedal: „Či taký človek, čo ničoho nemá, čo cez celý svoj život takmer vždy len druhým na prospech robotuje, či taký človek má vlasť? Či takýto človek ľnie, či môže s láskou ľnúť k vlasti? Čoho nemá, čoho nezná, toho nemôže milovať, k tomu nemôže ľnúť. Ten, kto bol utisnutý, podľa zákona prírodného nikdy nemohol milovať miest tých, kde cítil svoj útisk. Takýto človek má len rodnú zem, ale vlasti nemá!“

Som presvedčený, že ak by si Štúr vypočul prezidentov prejav, smutne by sa ho spýtal – má slovenský prezident vlasť?