Korsuňský masaker – ako ho informačne spracovať.

Navajamm
8. 7. 2016 Kosa zostra čili vlkovobloguje.wordpress.com

Když tzv. Evropské hodnoty vydaly ten pamflet, kterým „analyzovaly“ televizní stížnost Petra Pražáka, věnovaly speciální pozornost Koršunskému masakru. Ani Janda s Mácou se neodvážili přímo napsat, že je to vylhaná ruská propaganda. Al e naznačili to tak, aby čtenář nebyl na pochybách. Kolegu Navajamma to zaujalo do té míry, že si dal práci a  Koršunskému masakru a jeho ověření na zdrojích se věnoval asi dva týdny. A zde je jeho nález.

Som veľmi vďačný pánovi Petrovi Pražákovi za dôkladnú a obetavú prácu na sťažnosti voči ČT, aj za odvahu, s ktorou nesie kožu na trh. Vo svojej sťažnosti koncentrovane vyjadril dôvody, pre ktoré nesledujem spravodajstvo hlavného prúdu a dôvody, ktoré ma priviedli sem na Kosu.

Pôvodne som sa chcel zapojiť do argumentácie a čierne na bielom ukázať na udalostiach v Korsune – Ševčenkovskom z 21.2.2014, že médiá hlavného prúdu zámerne klamú.

Narazil som však na článok Eduarda Chmelára, z ktorého som použil citát ako motto a ktorý brilantne vyjadril mnohé myšlienky, ktoré by inak predĺžili tento článok. Preskočme teda veľa argumentov, ktoré odzneli u Chmelára a pokračujme tam, kde skončil.

Reakcia Rady ČT na sťažnosť pána Pražáka je totiž ospravedlniteľná jedine v prípade, že ČT informuje zámerne skreslene a to preto, že ide o štátny záujem. O otvorenú (aj keď zatiaľ len informačnú) vojnu proti Rusku. Vezmime to teda na vedomie ako fakt, nemíňajme energiu na to, aby sme presvedčili o pravde niekoho, kto ju nechce vidieť a pozrime sa na dané udalosti očami obyčajného človeka, ktorý chce vedieť, ako sa veci majú a odmieta zapojiť sa do vojny v prospech jednej zo strán.

Prečo si myslím, že hlavný prúd nechce vidieť pravdu?

Keď som začal zhromažďovať informácie o Korsune, narazil som na totálne a dôkladné mlčanie všetkých „serióznych a dôveryhodných“ zahraničných médií. Situácia podobná ako pri riešení otázky obchodu s orgánmi na Ukrajine. Na ruskej strane veľa farbistých informácií, na „našej“ takmer úplné ticho.
Keď som túto vec konzultoval s vlkom pri príprave tohoto článku, poskytol mi úryvok z korešpondencie prispievateľa na Kosu pod nickom Jura, ktorý kvôli Korsuni kontaktoval niektorých významných českých novinárov a menovite spravodajcu ČT v Rusku Miroslava Karasa s poznámkou, že p. Karas bol aj na proruských demonštráciách v Sevastopoli a informoval o nich, aj o správach krymských berkutovcov, ktorí sa vrátili z Majdanu. Kto z Čechov by mal byť v tejto veci informovanejší. A hoci Jura svoju korešpondenciu podložil aj odkazmi na krymské a ukrajinské zdroje (z týchto odkazov uvediem aspoň prvú správu krymského lokálneho denníka a tento dokumentárny film,

ktorý sa vysielal v ruských televíziách a pre naše ďalšie rozprávanie bude dôležitý; okrem toho odporúčam vrátiť sa k faktografii, ktorú zhrnul vlk pri smekaní pred KremlinWatch).

Pán Karas odpovedal nášmu priateľovi Jurovi toto:

„…o tom incidentu jsem se dozvedel az z filmu o Krymu, ktery vysilala ruska televize v predvecer vyroci pripojeni poloostrova k Rusku. Nikdy predtim jsem o tom neslysel ani z ukrajinskych ani z ruskych zdroju. Zajimave je, ze ani po odvysilani filmu se o tom prilis nemluvi.“

Takže klasický „mrtvý brouk“.

A obyčajný človek, ktorý nechce podporovať žiadnu stranu v informačnej vojne, sa učí – kde hlavný prúd mlčí, tam treba tušiť veľký prúser.

Prečo práve Korsuň?

Informačná vojna proti Rusku síce začala dávno pred Majdanom. Úplne otvorená a nekompromisná je však odvtedy, čo „Rusko anektovalo Krym“. Máme tu proti sebe dva „naratívy“. Jeden je náš a v ňom Rusko agresívne zaútočilo na Ukrajinu. Ten druhý naratív je ruský a Rusko je podľa neho v práve – Krymčania realizovali svoje právo na sebaurčenie. Náš naratív poznáme všetci dobre, sype sa to na nás denne z médií, takže to poznáme naspamäť.

Ruský naratív je pekne zhrnutý v tejto stručnej kandidátskej práci Przemyslawa Ozierskeho, ktorú prezentoval pri svojej habilitácii na American University of Central Asia. V tejto práci tvrdí, že:

—–„Russian authorities many times underlined that population in Crimea was threatened by radical forces responsible for unconstitutional overthrow of the legitimate government in Kiev. Thus, it has full right to secede as form of self-defense and self-determination.“

(Preklad: Ruská vláda mnohokrát zdôrazňovala, že obyvatelia Krymu sa cítilo ohrozené radikálnymi zoskupeniami, ktoré zvrhli legitímnu vládu v Kyjeve. Mali preto plné právo oddeliť sa od Ukrajiny ako spôsob sebaobrany a sebaurčenia.)—–

Korsuň v tejto práci slúži ako reálny príklad takejto hrozby. A Korsuň sa vôbec, ale ani minimálne nehodí do „nášho“ naratívu Ruska-agresora.

Skúsme zalistovať v časovom prehľade Ukrajinských udalostí, ako ho vydalo BBC. 18.-21.2.2014 tam nájdeme popis kritických udalostí Majdanu. Streľbu do demonštrantov, dohodu Janukovyča s opozíciou, jeho záchranu do Ruska, hlasovanie vo Verchovnej rade o odvolaní Janukovyča a pokus o prijatie protiruského jazykového zákona. Všetko v priebehu niekoľkých dní. A už 28.2.2014 referuje o prvých vážnych separatistických snahách z Krymu.
(Nechýba tu mostík?)

Atmosféra, v ktorej veľvyslanectvo USA v Kyjeve vydalo svojim občanom dôrazné odporúčanie, aby sa na Ukrajine zdržiavali len v nevyhnutnej miere a evakuovali svojich rodinných príslušníkov. Doslova:

„The situation in Ukraine is unpredictable and could change quickly.“ (Preklad: Situáciu na Ukrajine nie je možné predvídať a môže sa rýchlo zmeniť.)

Ak sa na Ukrajine majú báť Američania, prečo sa niekto čuduje, že sa boja Rusi?
Dôležitosť pocitu ohrozenia pre ďalšie udalosti na Kryme nepriamo potvrdzuje aj obsažná Správa o stave dodržiavania ľudských práv na Ukrajine z 15.4.2014. (mám ju vo worde a dá sa stiahnuť na tejto adrese). Kapitola VI. hovorí špeciálne o Kryme (zväčša o krymských Tatároch a zablokovaných ukrajinských vojakoch) a na strane 21 v bode 89 sa píše toto (čo je podľa mňa práve narážka na Korsuň):

„Although there was no evidence of harassment or attacks on ethnic Russians ahead of the referendum, there was widespread fear for their physical security. Photographs of the Maidan protests, greatly exaggerated stories of harassment of ethnic Russians by Ukrainian nationalist extremists, and misinformed reports of them coming armed to persecute ethnic Russians in Crimea, were systematically used to create a climate of fear and insecurity that reflected on support to integration of Crimea into the Russian Federation.“
Preklad:
Hoci neexistujú žiadne dôkazy o obťažovaní alebo útokoch na etnických Rusov, ktoré by sa udiali pred referendom (o začlenení Krymu do RF), medzi Rusmi na Kryme bol masovo rozšírený strach o fyzickú bezpečnosť. Fotografie, ktoré prichádzali o protestoch na Majdane, farbisto zveličovali príhody o napádaní etnických Rusov ukrajinskými nacionalistickými extrémistami. Naviac sa o nich rozširovali nepravdivé správy, že sa chystajú prísť ozbrojení na Krym, aby perzekvovali etnických Rusov, čím vytvárali atmosféru strachu a neistoty, ktorá sa prejavila podporou integrácie Krymu do Ruskej Federácie.

Zhrnieme – správa výslovne tvrdí, že o útokoch na Rusov nie sú dôkazy. Zato priznáva, že správy o nich boli dôležitou rozbuškou separácie.
Ako má obyčajný človek informačne spracovať Korsuň?

Línia hlavného prúdu – „mŕtvy chrobák“ je neudržateľná. Samotnú udalosť potvrdili ukrajinskí žurnalisti prakticky ihneď na twitteri. Nie je žiadna pochybnosť o motivácii, keď si človek prelistuje diskusiu pod fotkou – v zmysle „Rusáci dostali, čo im patrilo“. Naviac táto twitterová fotka potvrdzuje autentickosť ďalších materiálov a videí, na ktoré zverejnil odkazy vlk pri „smekaní“ a ktoré si ešte nájdete sami. Väčšinu videí totiž nakrúcali sami útočníci a zverejnili ich s hrdosťou.

Samotnú udalosť nepopierajú ani echt protiruské zdroje, napríklad Die Presse. Vysmieva sa z Putina, či takúto nevinnú udalosť nazýva „pogromom“ a vraj 7 mŕtvych. Veď videli iba jedného, ktorého zrazil jeep.
Stop.

Týmto smerom ďalej nepôjdeme. Priznám sa, že presne kvôli tomuto som prestal sledovať správy. O smrti už niečo viem, nie som úchyl, aby som musel každý deň pred spaním vidieť mŕtveho. Som presvedčený, že normálny bežný človek reaguje rovnako ako tá statočná Ukrajinka v tomto Vlkovom videu. „Preboha, veď tam strieľajú do áut a do ľudí.“ Otočí sa a čo najskôr ide opačným smerom. Sú to ľudia, ktorým sa ubližuje, žiadni Moskali. Priznám sa, som rád, že sa nepotvrdili žiadni mŕtvi. Dobre si tiež pozrime tento dokumentárny film,

prídeme na to, že aj ten chlap, ktorému pod jeepom praskla prilba na hlave a mnohí ho videli nehybného v kaluži krvi, aj on to prežil a „len“ prišiel o ucho. Dozvieme sa, že v autobusoch nikto nezhorel, lebo kým ho jedni zapaľovali, druhí porozbíjali okná a tak mohli cestujúci uniknúť. Strieľalo sa, ale všetci si stihli ľahnúť na zem a stiahli aj šoféra, ktorý by inak nestihol, a tak len dostal dve guľky do ramena.

Som rád, že všetci prežili, nepotrebujem počítať mŕtvych, lebo strach a emócie sa nepočítajú na mŕtvych. Keby ich bolo 7, boli by všetci 7x viac vystrašení? Rozprávali by po návrate domov 7x hroznejšie príbehy?

Vy, čo ste zažili autobusový zájazd s kontrolou na hraniciach, keď vás colníci nadránom rozospatých vyhnali všetkých pred autobus a kontrolovali vám batožinu. Pritom okolo vás nebol žiadny dym, žiadna streľba, žiadny krik. A aj tak ste to nezabudli porozprávať každému, keď sa pýtal, ako bolo na dovolenke.
A použime analógiu s našou skúsenosťou z Novembra 1989, keď sa už vhodne objavila vo vlkovom „smekání“. Akú úlohu v ponížení, frustrácii a strachu našich študentov hral počet mŕtvych? V našom naratíve tá bitka na Národnej úplne stačí na zdôvodnenie všetkého, čo nasledovalo. Verím, že Krymčania sú v podstate rovnakí ako my.

Lebo druhá vec je následné referendum o samostatnosti Krymu a o pričlenení k Rusku. Náš naratív hovorí o ruskej okupácii zelenými mužíkmi a o referende pod hlavňami samopalov.

Tak si teda, vážený obyčajný občan, nezainteresovaný do informačnej vojny, predstav referendum v Československu v podobnej situácii za okupácie v 1968. Vtedy by doslova šlo o referendum pod hlavňami samopalov a s tankami na uliciach. Má niekto pochybnosť o tom, ako by dopadlo referendum o pričlenení k ZSSR v auguste 1968?

Záver: Tak, všetci zaslúžilí novinári hlavného prúdu, naratív o agresívnom Rusku a anexii Krymu vám nezožerieme. A neznamená to, že sme na strane Putina a Ruska. Sme na strane obyčajných obyvateľov Krymu, pre ktorých to znamenalo uľahčenie a koniec strachu o život. Putin len využil situáciu, lebo veľmoci to robia. Presne ako Američania v Kosove.Nie je na tom nič čudné.
Ten, kto si v tejto situácii zaslúži opovrhnutie, nie je Putin. Sú to naši vlastní politici. Im sa situácia na Ukrajine vymkla z rúk a vďaka nim už desiatky mesiacov trnieme, čo sa z tejto východoeurópskej krízy vyvinie.

Pri tejto príležitosti som totiž našiel jeden starší článok Paula C. Robertsa (to je ten, čo kedysi pracoval pre Reagana a teraz je zarytým kritikom neoconov vrátane Busha, Clintonovej a Obamu). Článok je zo 17.2.2014, teda tesne predtým, než sa to zvrtlo na Majdane a ešte pred náznakom zmeny na Kryme.

Článok tvrdí, že USA platia výtržníkov na Majdane, že takí ako Nulandová rozpútali WW1 a dnes ju ťahajú do tretej – poslednej.
Zvlášť ma zaujal tento odstavec:

I have no objection to Ukrainians protesting government corruption. Indeed, such gullible people could benefit from the lesson they would learn once their country is in the hands of corrupt Brussels and Washington. What I object to is the lack of awareness on the part of the protesters that by permitting themselves to be manipulated by Washington, they are pushing the world toward a dangerous war. I would be surprised if Russia is content to have US military and missile bases in Ukraine.
Preklad: —–Nemám nič proti Ukrajincom, ktorí protestujú proti skorumpovanej vláde. Títo dôverčiví ľudia v skutočnosti dostanú užitočnú lekciu, keď sa ich krajina ocitne v rukách skorumpovaného Bruselu a Washingtonu. Vadí mi však, že si protestujúci neuvedomujú, do akého vojnového nebezpečenstva zaťahujú celý svet tým, že dovolia, aby ich Washington manipuloval. Bol by som prekvapený, keby sa Rusko pokojne prizeralo, aby sa na Ukrajine ocitli vojenské a raketové základne USA.

Áno, akcie Ruska teda boli predvídateľné a naši politici s tým mali počítať. Oni sú zodpovední za to, čo sa stalo a vy, žurnalisti hlavného prúdu, ste ich komplici.