Európska ľavica ľudí sklamala

Avatar
Původní autoři
27. 8. 2016     Postoj    (velmi kráceno)
Marek Maďarič (minister kultúry) pre Postoj hovorí o chybách, ktorých sa Smer v posledných rokoch dopustil, čo musí jeho strana zmeniť, aby prežila, aj o tom, prečo Kaliňáka Smer stále drží a či je to udržateľné. Náš rozhovor sme začali otázkami o európskej ľavici, ktorá prechádza najväčšou krízou v povojnovej histórii.

Pred rokmi vypukla finančná kríza, ktorú vyvolali aj deregulované finančné trhy, no európska ľavica z tohto otrasu kapitalizmu nijako neprofitovala, naopak, je v najväčšej kríze od konca druhej svetovej vojny. Ako si vysvetľujete postupný prepad kedysi veľkých ľavicových strán?

Globálna politika atakuje kľúčovú agendu ľavice, ktorou je sociálny štát. Ten zažíval svoje výnimočné obdobie v 50., 60. a 70. rokoch, keď boli ideálne podmienky na mzdové zabezpečenie či budovanie pracovnoprávnych istôt.

Ekonomika však v povojnových časoch prudko rástla, takže bolo aj z čoho prerozdeľovať a dvíhať sociálne štandardy…

… ale rozdiel bol aj v štruktúre ekonomiky. Vtedy ešte dominovala reálna ekonomika a silný priemysel, čo umožňovalo vysokú zamestnanosť. Finančné skupiny aj bankové domy ešte nemali takú silu, ekonomika bola viac v rukách národných vlád.

Globalizáciou, zmenou štruktúry ekonomiky aj pádom socialistického tábora a takisto nástupom ideológie neoliberalizmu sa významne zúžil priestor pre politiku sociálneho štátu. Už aj ľavicové vlády čelili vplyvu globalizácie a nadnárodných spoločností.

Teda voliči podľa vás už v novej dobe nevideli rozdiel medzi pravicou a ľavicou, čím klasické sociálnodemokratické strany stratili zmysel?

To vyvrcholilo neskôr. Bol tu totiž ešte jeden problém, politika zadlžovania. Keď sa stali vysoké dlhy bremenom, našiel sa vinník, a tým bol sociálny štát.

A nebol?

Významne sa znížili dane právnických osôb, čiže aj príjmy pre sociálny štát. A potom sa povedalo, poďme ho okresávať, a tak sociálnodemokratický kancelár Gerhard Schröder urobil reformy, ktorých výsledkom bola dlhodobá stagnácia miezd.

Pritom miera zisku firiem išla hore. Máme tu teda paradox, produktivita práce sa zvyšuje, ale platy stagnujú.

Sociálnodemokratické strany tomu nedokázali čeliť, stratili svoju agendu, ktorú v západnej Európe nahrádzali ľudskoprávnymi témami. Lenže kľúčovou agendou pre ľavicu sú ekonomicko-sociálne témy, bez nich strácajú dych, a preto neoslovujú zamestnancov ako cieľovú voličskú skupinu.

Lenže problém je v tom, že staré ľavicové schémy a predstavy o sociálnom štáte už nemôžu fungovať, keďže spoločnosť je oveľa pestrejšia. Robotnícky proletariát kedysi volil ľavicu, no ten už neexistuje, mnohé robotnícke profesie zanikli, iné sa transformovali na slušne platené pracovné miesta. Niekdajší voliči ľavice sa tak dnes cítia ako stredná trieda.

Iste, to súvisí s nástupom nových technológií, redukujú sa totiž miesta v priemysle a reálnej ekonomike, ľudia sa presúvajú do služieb či IT-sektora, čo naozaj nie je klasický proletariát. Je tu však propaganda, ktorá vyvoláva v tejto strednej vrstve ilúzie, že všetci môžu byť raz milionármi, takže jej príslušníci v tejto ilúzii hlasujú aj za ľudí, ktorí v skutočnosti nereprezentujú ich záujmy.

To však bola skôr mentalita pred krízou, dnes má stredná trieda najmä na Západe pocit, že sa bude mať horšie než generácie predtým, že si nebude vedieť toľko ušetriť a bude mať nižšie dôchodky. Nie je skôr problém v tom, že Európania už budúcnosti sociálneho štátu neveria a jeho prísľuby pokladajú za chabé ilúzie?

Samozrejme, veď ľudia sa sklamali. Zoberme si príklad francúzskeho prezidenta Hollanda, ktorý nastupoval s veľmi ľavicovou agendou…

… so 70-percentnými daňami pre bohatých…

… a postupne od toho ustúpil a najväčšie súboje zvádza okrem terorizmu práve s odborármi, teda tými, čo zastupujú záujmy jeho voličov.

Ale Francúzsko nejaké reformy potrebuje. Ktorý Hollande je vám bližší, ten prvý alebo druhý?

Isté pochopenie treba mať pre oboch, jeden aj druhý sú vo vleku situácie, keď my ako národní politici strácame národnú suverenitu, aj Hollande závisí od veľkých nadnárodných spoločností či od ratingových agentúr. Určite mi je sympatickejší ten Hollande, ktorý má v hlave ideu, že daňová progresivita môže byť užitočná tak, ako s ňou dokážu narábať škandinávske vlády.

My na Slovensku sme však na tom predsa len inak, už len keby sme sa dostali na úroveň toho v západnej Európe zredukovaného sociálneho štátu, mohli by sme hovoriť o veľkom pokroku. U nás je preto stále nemalý priestor na presadzovanie agendy zamestnaneckých práv alebo zvyšovania minimálnej mzdy.

Ak tento priestor na Západe nie je, čo môže vlastne tamojšia ľavica ponúknuť ako alternatívu?

Nežijem v tom prostredí, takže im nebudem príliš radiť. No predsa sa asi treba vrátiť k záujmom strednej triedy aj pracujúcej chudoby. Aj tam je množstvo ľudí, ktorí sa zamestnávajú v neistých a nízkoplatených pracovných pozíciách.
My na Slovensku sme na tom predsa len inak, už len keby sme sa dostali na úroveň toho v západnej Európe zredukovaného sociálneho štátu, mohli by sme hovoriť o veľkom pokroku.

Jednou z pravicových ideí je flexibilita pracovného trhu, čo je na jednej strane fajn, no prejavom tejto flexibility je aj veľká neistota, človek má byť stále pripravený, aby si zbalil kufre a odsťahoval sa za prácou do iného regiónu. Viac by sme sa mali preto zamerať na lokálnu ekonomiku.

Čo to znamená?

Uvažujem o forme družstevného podnikania, kde je zamestnanec aj spoluvlastníkom a podieľa sa na riadení družstva. Takéto družstvá nemusia byť len v poľnohospodárstve, ale aj vo výrobnej sfére a službách.

To je aj pre nás určitá cesta, ako zvyšovať mieru sebestačnosti v potravinárskom sektore, je to aj vec zachovania miestnej identity. Myslím, že by sme mali takúto formu podnikania u nás legislatívne viac podporiť.

Ľavica musí nájsť odpoveď, inak iniciatívu preberú radikálne ľavicové strany.

Lenže iniciatívu nepreberajú ľavicové, ale najmä pravicové populistické strany trumpovského typu, vidieť to takmer všade.

Pozrime sa však do Grécka. Len čo radikálnejšia ľavicová Syriza pocítila medzinárodný tlak, jej radikálnosť bola preč. To nie je problém ľavice, ale vôbec politiky, ktorá je pod tlakom medzinárodných štruktúr aj nadnárodných korporácií.