Pred sto rokmi sa nič neskončilo – ide stále o mier

Pred sto rokmi sa skončilo niečo, čo sa v skutočnosti len začalo. Všetky témy, všetky problémy, všetky frustrácie, sklamania a neistoty, ktoré trápia súčasnú spoločnosť, majú svoje korene vo vojne, ktorá sa dnes už nesprávne nazýva prvou svetovou, lebo to bol v skutočnosti začiatok pekelne dlhej globálnej občianskej vojny prerušovanej občasnými prímeriami nesprávne nazývanými mierom. Mnohí verili, že všetko sa skončilo v roku 1918 – 1919, keď po dosiahnutí Versailleskej mierovej zmluvy po prvýkrát v dejinách postavili vojnu na pranier ľudstva. Mnohí verili, že všetko sa skončilo v roku 1945, keď po šesťročnej celosvetovej agónii si všetci uvedomili, že takto to ísť ďalej nemôže, zriadili si Organizáciu spojených národov a v nej po prvýkrát postavili vojnu mimo zákon. Mnohí verili, že všetko sa skončilo v roku 1989, keď Gorbačov a Bush na jachte na Malte vyhlásili studenú vojnu za minulosť. Lenže neskončilo sa vôbec nič. Tá vojna je stále tu, studená i horúca, odohráva sa mimo našich zrakov, presúvame ju na Blízky východ či do severnej Afriky, rovnako sa nenávidíme, rovnako si nedôverujeme, rovnako si klameme, rovnako sa bojíme skutočných či vymyslených hrozieb a navzájom sa nimi strašíme. Výročie prvej svetovej vojny pre nás nie je dôvodom na oslavy, ale výzvou na návrat ku koreňom tohto konfliktu, výzvou na hľadanie odpovedí, ako vyjsť z tohto začarovaného kruhu, do ktorého sme spadli v roku 1914, ale presnejšie už kdesi koncom 19. storočia, keď začal silnieť militarizmus, nacionalizmus, bieda, pocit nespravodlivosti a predsudky. Na začiatok by som mohol začať s tým, že výnimočne súhlasím s tým, čo dnes povedal Emmanuel Macron v Paríži: Nacionalizmus je zradou vlastenectva. Tým, že povieme „náš záujem je na prvom mieste, na druhých nám nezáleží“, ničíme to, čo národ považuje za najdôležitejšie, čo mu dáva život a čo je zásadné – jeho mravné hodnoty.

Pre nás má však 11. november 1918 úplne iný význam ako pre Francúzov alebo Britov. Pre nich bola kapitulácia Nemecka nesmiernou úľavou, keďže na bojiskách prvej svetovej vojny padlo viac ich vojakov ako v druhej. Pre Slovensko sa však všetky útrapy ešte len začali. Kým hlavný front sa nás dotkol iba okrajovo na východnom Slovensku, vojna na nás v plnej miere udrela až teraz. Česko-slovenské légie síce po prvýkrát vstúpili na územie Slovenska už 2. novembra 1918 a začali ho obsadzovať, no až 11. novembra pocítili silnejší odpor. Stalo sa to presne pred sto rokmi v Chtelnici, keď do mestečka vtrhol 80-členný oddiel maďarskej gardy. Výsledok bol 11 mŕtvych miestnych obyvateľov. Až do kapitulácie Maďarska 4. júla 1919 ich pri oslobodzovaní Slovenska padlo niekoľko tisíc. Smutnou skutočnosťou taktiež bolo, že počas prvej svetovej vojny neexistovalo na Slovensku nijaké výraznejšie mierové hnutie. Prakticky všetky politické sily vojnu privítali a ilúzie, ktoré si od nej sľubovali, sa dnes zdajú priam neuveriteľné. Objavovali sa síce ojedinelé protivojnové apely z pera Pavla Országha Hviezdoslava (za Krvavé sonety ho dokonca navrhli na Nobelovu cenu ako prvého Slováka v dejinách), Martina Rázusa či kňaza Jána Maliarika, ale tie mali skôr charakter individuálneho protestu. Jedinou a dosiaľ dostatočne neprebádanou pacifistickou skupinou boli slovenskí tolstojovci ovplyvnení myšlienkami Leva Nikolajeviča Tolstého o neprotivení sa zlu násilím.

Šírenie tolstojovských myšlienok predstavuje dôležitý medzník v hlbokej kríze európskeho sebauvedomenia na prelome 19. a 20. storočia. Tolstojovstvo sa odrazilo v katolíckom reformizme, preniklo do rôznych kruhov európskej spoločnosti, upevnilo sa v demokratickom pacifizme, bolo inšpiráciou pre rozličné anarchistické či kresťanské hnutia a malo veľký vplyv na medzinárodnú sociálnu demokraciu. Treba si taktiež uvedomiť, že Tolstého učenie malo obrovský vplyv nielen na inteligenciu, ale aj na ľudové vrstvy a podľa hlásenia ruskej polície nadobudol obdiv k Tolstému na konci jeho života podobu „epidemického šialenstva“. Do Jasnej Poľany sa k nemu chodilo ako na púte. Takto sa s ním stretol aj T. G. Masaryk, o ktorom však Tolstoj nemal vysokú mienku. Ako mysliteľa ho považoval za príliš povrchného, „mechanického a málo duchovného“. Ani Masaryk sa nestotožnil s Tolstého filozofiou neprotivenia sa zlu násilím. Rovnako to bolo aj s Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý ho navštívil neskôr. Ten prirástol Tolstému k srdcu, označil ho za veľmi milého a srdečného mladíka, ale pacifistom sa nikdy nestal. Najvernejšími prívržencami Leva Nikolajeviča Tolstého zo Slovenska sa tak stali lekári Dušan Makovický a Albert Škarvan. Obaja sa stali doslova mučeníkmi tolstojizmu, pretože za svoje pacifistické presvedčenie trpeli vo väzení, keď odmietli nastúpiť na front. Tento názor nezmenil Makovický ani po tom, čo sa ho usilovali získať ako lekára vznikajúce česko-slovenské légie v Rusku. V apríli 1918 im napísal list, v ktorom sa okrem iného písalo: —-„Milí bratia, spamätajte sa, zanechajte strašnú ľahostajnosť voči tomuto krviprelievaniu a spoznáte radosť, blaho, svätosť života nerušenú žiadnymi útokmi iných ľudí.“—— Na záver radil dôstojníkom a vojakom, aby odmietli vojenskú službu.

Sto rokov od skončenia prvej etapy tejto globálnej občianskej vojny nie je až taký významný medzník ako sa to snažia interpretovať politici. Je to však príležitosť na tichú spomienku na všetkých, ktorí bojovali a padli v nezmyselných vojnách, ktoré nemali žiadnu ušľachtilú myšlienku a stali sa len mlynčekom na mäso v mocenskom boji, ktorý sa doteraz nezastavil.

Potreba mieru je dnes rovnako naliehavá ako vtedy. Najväčší problém však vidím v tom, že myseľ dnešných mladých ľudí už neovláda strach z vojny a priemyselného vraždenia, ako to bolo u generácií, ktoré mali osobné spomienky na fašizmus a cítia vďačnosť za európsky projekt – ale prehlbujúca sa kríza, nával migrantov a pocit, že zjednotená Európa nefunguje. Veľká vojna vypukla vždy, keď ľudia zabudli, čo to znamená, byť uprostred vojny. A my sme už zabudli. Mnohí mladí ľudia chcú presne ako tí v roku 1914 do rúk zbrane a myslia si, že vojna je počítačová hra. A práve preto je dôležité, aby tí, ktorí stále veria v hlavnú morálnu líniu ľudských dejín, ktorí veria v ľudskosť, spravodlivosť a vzájomnosť, stáli na stráži mieru, pracovali v jeho prospech a bránili ho ako najposvätnejšiu hodnotu ľudstva. Mier je vždy výnimočný, krehký a ťažko vydobytý. Chráňme ho pre nás a pre naše deti vždy a všade ako sa dá.

– – –