apokalyptoman
7.6.2015 zdroj
Československá ľudová armáda /ČSĽA/ bývalej ČSSR bola pred útokmi nepriateľských vzdušných síl chránená predovšetkým raketovým protilietadlovým komplexom „KUB“ (na odpaľovacom zariadení sú 3 štíhle rakety bez prídavných motorov), ktorý sa doteraz používa v niektorých štátoch bývalej Varšavskej zmluvy. Prezývajú ho aj tri prsty smrti.
Jeho zmodernizovaný nasledovník systém BUK má údajne na svedomí aj malajzijské lietadlo zostrelené nad Ukrajinou. Ja som v rámci ZVS /základnej vojenskej služby/ pôsobil ako operátor odpaľovacieho zariadenia (OZ) 2P24 („puška“), ktoré bolo súčasťou mobilného raketového komplexu stredného dosahu protivzdušnej obrany vojsk (PVOV) – „KRUG“.
Komplex KRUG bol vyrábaný koncom 50–tých a začiatkom 60–tých rokov 20. storočia v ZSSR. Podľa mojich poznatkov, bol v bývalej ČSSR bojový útvar disponujúci týmto komplexom dislokovaný v jedinej lokalite. Palebná batéria komplexu „KRUG“ pozostávala z troch odpaľovacích zariadení (dokopy 6 rakiet), navádzacieho rádiolokátora („stanica“), ktorý navádzal rakety na cieľ a zásobníka alebo prepravníka rakiet na vozidle ZIL alebo URAL „TZM“. Na ochranu batérie proti nízko letiacim cieľom sa používal protilietadlový 30 mm dvoj kanón „PLDVK“ („ještěrka“). Komplex sa používal na ničenie vzdušných cieľov na prílete aj odlete do vzdialenosti asi 70 km a výšky 30 km. Pravdepodobnosť zničenia cieľa bola vyše 92%.
Ciele boli ničené metódou nadbehu, na základe technických výpočtov zo súradníc letiaceho cieľa, jeho rýchlosti a iných parametrov získaných zachytávacím radarom „SOC“, ktorý zachytával a identifikoval ciele do veľkej vzdialenosti v stovkách km. Dáta zo „SOC“ sa elektronicky prenášali na navádzací radar („stanicu“), ktorý po spracovaní údajov naviedol raketu typu 3M8M2 po papršteku na cieľ. Rakety sa technicky zdokonaľovali a postupne sa vyrábali pod vyšším radovým označením. Raketa bola konštruovaná tak, že sa rátalo aj s jej použitím na pozemné ciele, vrátane umiestnenia jadrovej hlavice. Mala dĺžku 8436 mm, priemer trupu 850 mm a vážila 2.500 kg. Jej manévrovacie schopnosti zabezpečovali 4 otáčavé krídla z duralu /jedno vážilo cca 12 kg/, umiestnené v prednej časti a stabilitu zabezpečovali 4 pevné krídla v zadnej časti trupu (stabilizátory). K zadnej časti trupu boli pripevnené 4 prachové motory naplnené nitroglycerínom, ktoré vyvíjali počiatočný ťah po odpálení rakety – 60.000 kilopondov. Trysky na prachových motoroch boli tvrdené, vyrábané zo špeciálnych spekaných karbidov.
Približne do minúty po odpálení rakety prachové motory vyhoreli a spadli na zem (fantastická scenéria, najmä v noci). Automaticky sa zapol hlavný náporový motor, ktorý bol poháňaný leteckým petrolejom, reaktívnym „kerozínom“ /palivo pre náporový motor rakety/. Myslím, že raketa vyvinula rýchlosť okolo 3,5 Machu a počas letu sa mierne otáčala okolo vlastnej osi. Po určitom čase prevzal riadenie rakety auto pilot (súčasť rakety), ktorý po vyhodnotení, niekoľko desiatok metrov pred cieľom spustil detonáciu hlavice. Množstvo drobných častíc o hmotnosti cca 4 g zničili cieľ. Natáčanie rakety na OZ zabezpečovali servomotory, ktoré boli poháňané elektrickým prúdom vyrábaným agregátom v OZ.
Počas jedinej hodiny plnej bojovej pohotovosti bola spotreba nafty na výrobu elektrického prúdu jedného OZ cca 40 litrov. Navádzacie rádiolokátory („stanice“) a odpaľovacie zariadenia („pušky“), boli vybavené vtedy modernou sovietskou elektronikou. Osádky radarov a OZ (okrem veliteľov – vojakov z povolania tzv. „lampasákov“) tvorili vojaci základnej služby, špeciálne vyškolení v poddôstojníckych školách. Šoféri týchto pásových mechanizmov mali ukončené PŠ /polročná poddôstojnícka škola/ s vodičským zameraním. Osádku pásového OZ tvorili veliteľ vojak z povolania („lampasák“), operátor OZ, šofér a spojár, ktorý po zaujatí bojového postavenia zabezpečoval spojenie OZ s navádzacím radarom aj klasicky – káblom.
Najnáročnejšou operáciou v rámci zaujímania bojového postavenia OZ bol prechod z pochodovej do bojovej polohy, kde sa za pomoci rebríka nasadili na raketu duralové krídla, umiestnené v konzolách OZ a v stanovenom limite sa vykonala technická kontrola rakety, vrátane zisťovania jej možného akéhokoľvek poškodenia. Ak nedajbože raketa mala v sebe ryhu hlbokú čo len do 1 mm, pri nápore vzduchu počas letu by ju roztrhlo, čo by bol problém (v bojových podmienkach na poľný súd a zastrelenie). Hodnota jednej rakety bola asi 1.200.000,-Kčs! Po ukončení bojového postavenia nasledoval opačný sled – prechod z bojovej do pochodovej polohy. Batéria sa takticky premiestňovala.
Raz v jednom, rozlohou obrovskom výcvikovom priestore sme zaujali bojové postavenie presne na mieste, kde mali guľometný cieľ sovietski tankisti. Tu zrazu vidíme, ako oproti uteká ruský vojak mávajúci červenou zástavkou a reve:
„Ухожайте! Ухожайте! Мы сдесь стpелять будем /Utekajte,utekajte, budeme tu strieľať/!“
A veruže, po našom „spakovaní“ sa tam riadne zadymilo. Dopadli tam strely a ak by sme rýchlo neodišli tak je asi po nás.
Menej náročnou bola operácia prebíjanie rakety z „TZM“ /zásobník alebo prepravník rakety na vozidle ZIL/ na pásové OZ. Najhoršie to bolo v zime, keď tuhli prsty a všetko sa šmýkalo. Boli aj prípady zlomených končatín či poranenia trupu, hlavy aj genitálií… V zime bol priestor OZ vyhrievaný „bufíkom“ na naftu, ktorý produkoval príjemné teplo. Raz v zime, keď sa v susednom štáte odohrávali prevratné udalosti, ktoré nám „lampasáci“ neustále prízvukovali, bola naša batéria v hotovostnom systéme pri „západných“ hraniciach. Ktorýsi asi z prebiehajúcej služby zošaletý „lampasák“ z veliteľského stanoviska omylom vyhlásil heslo na ostrý bojový poplach.
Organizmus mladého vojaka pod psychickým tlakom dokáže divy. Polonahí vojaci z drevených zrubov boli asi do desiatich minút pri zamaskovanej technike a o krátky čas boli v plnej bojovej pohotovosti aj zdvihnuté rakety. Po zistení, že išlo o falošný poplach, k prešetreniu nastúpili ľudia z kontrarozviedky tzv. „kontráši“.
Útvary PVOV periodicky plnili bojové úkoly s ostrými raketami v hotovostných systémoch neďaleko „západných“ hraníc. Pri poplachoch a a uvádzaní systémov do bojových pozícií to bola tvrdá „makačka“ najmä v zime, keď rakety boli chránené aj platenými návlekmi. Prekážala aj osobná zbraň SA 58 – V.
V prípade, že v hotovostnom systéme nastal akýkoľvek technický problém, ochranu vzdušného priestoru nad štátnymi hranicami prevzalo letectvo – stíhačky, ktoré lietali vo väčšom počte a častejšie. Čosi také sme zažili, keď sa nám do OZ dostala myš (v poli bolo množstvo hlodavcov) a prehryzla akýsi kábel, čím vyradila z pohotovosti elektroniku dôležitej technickej časti. Chytila sa do pasce na kúsok cibule. Potkany okupovali aj drevené zruby, v ktorých sme spali. Plávali v kadiach, v ktorých sme sa umývali – kúpali… Vojak Jarda dobil prackou z opasku potkana, ktorý sa uvelebil v jeho matraci, presne pod hlavou. Nášmu šoférovi Jánovi, na Vianoce zožrali rezeň, keď počas výkonu strážnej služby pri technike si odskočil odľahčiť močový mechúr…klial potom jak pohan.
Ostré bojové streľby sa vykonávali len v ZSSR, na polygóne kdesi v priestoroch púšti KARAKUM a KYZYLKUM /stredná Ázia terajší Turkmenistan, Uzbekistan a Kazachstan/. Dodnes neviem, kde presne v „rici“ som bol. V ušiach mi rezonuje čohosi názov „AŠULUK“. Na strelnicu sa technika z ČSSR prepravovala železničnou prepravou, od štátnych hraníc v celom rozsahu po elektrifikovanej trati. Cesta trvala zopár dní. Nárazníky na ruských vagónoch neboli odpružené. Keď sa vlak po semafore pohýnal, prvý vagón tvrdo narazil na lokomotívu, druhý vagón na prvý, tretí na druhý… a dokopy to vydalo zvukový efekt, akoby strieľal guľomet. Поезд /vlak/ vyvinul rýchlosť aj vyše 120 km/h. Počas cesty, vo Volgograde v priebehu našich poklonov pri pamätníku u Mamajevovej mohyly, transport načerpal pitnú vodu, z ktorej polovička vojakov mala hnačku (možno, že aj z hnusného ruského piva). Kdesi na konci Ukrajiny ľudia neďaleko železničnej trate žili v zemliankach. Proti účinkom slnka nosili na hlavách baranice. Za žuvačky ponúkali арбус /červený melón/. Dievčatá okolo trate dobe známou gestikuláciou lákali strážnych vojakov aj na „iné“ činnosti.
Po príjazde do cieľovej stanice, odplachtovaní a odvagonovaní techniky, sme až do palebného postavenia na púšti (cca 60 km) putovali vo vlastných vozidlách. Po ceste pásové OZ narazilo na trysku zo spadnutej rakety (oni tie trosky spadnutých cieľov zbierali len sporadicky), roztrhlo pás, ohlo zub na hnacom kolese a boli sme v ……Nejakú dobu sme čakali na vozidlo „TOP“ (technická opravovňa), v ktorej zub narovnali, pás zvarili a nasadili.
V čase čakania sme obdivovali „čudných“ domorodcov, ktorí sa preháňali na ťavách a od hlavy po päty boli zahalení. Všetko naokolo pôsobilo bledo oranžovo. Raz v noci vozidlo „TOP“ zapadlo do soľného jazera. Boli to „riadne manévre“, kým ho vytiahli. V období júl až august tam padalo množstvo meteoritov. Na púšti boli tarantuly, kostry z tiav a rôzne chrobáky, ktoré každé „hovno“ rozložili za pár minút.
Pri ostrých streľbách som mal tú „česť“, že mi to 2,5 tonové „hebedo“ v tvare rakety, z časti plnené výbušnou zmesou nitroglycerín (jemnučký kremičitý prášok nasiaknutý glycerínom – trojmocný alkohol a nitračnou zmesou – kyselina dusičná + sírová) odletelo sponad hlavy. Strieľali sme na raketu typu „RM“ a vraj sme ju aj trafili. Náš lampasák npor. M. sa tešil ako malý chlapec až do chvíle, kým nezistil, že mašina „horí“.
Vybehli sme z poklopov ako sysle. Pri odpálení rakety s odpaľovacím zariadením ľahko myklo a keďže trysky rakety boli nasmerované práve na strop mašiny, celá obhorela. Železný kryt difúzora /regulátor výtokovej rýchlosti plynov/ sme našli asi do 40 m a dookola bol do piesku vyhĺbený plytký kráter. Jedno to nebolo ani nášmu veliteľovi OZ – lampasákovi npor. M, ktorého ťažké dýchanie pred odpálením sme s vodičom Jánom počuli v „krkafónoch“ (zariadenie na krku na verbálnu komunikáciu, ktoré bolo súčasťou kukly na hlave), aj keď „jeho“ OZ vraj nestrieľalo prvýkrát. Napokon sme sa dozvedeli, že „naša“ raketa už raz neodštartovala.
Dozvedeli sme sa aj to, že osádka ktoréhosi vojska Varšavskej zmluvy v OZ zaživa zhorela, nakoľko pásové OZ ešte nebolo vybavené bezpečnostným spínačom, ktorý zabezpečoval to, že ak nebol dokonale uzavretý poklop, signál k odpáleniu rakety „безопасно“ /bezpečne/ na paneloch operátora a veliteľa neprešiel. V skutočnej vojne by to bol riadny problém.
Pred ostrými streľbami sa veliteľ batérie prezývaný „Curro Jimenez“ (mal typický vzhľad mexikánca, vraj to bol cigánsky miešanec) riadne „zdrúzgal“ s ruským majorom, ktorý nás poúčal aj preskúšaval z teórie strelieb. Vypili snáď hektolitre vodky. Záklaďáci pili čistú vodu a nesladený chlórovaný čaj, prípadne nás poniektorí „normálni“ lampasáci ponúkli pivom vychladeným vo vybratých púštnych studniach. „Žrali“ sme svoj starší chlieb dovezený z ČSSR. Na strelnici v púšti bolo +45 stupňov v tieni a v uzavretej nahriatej mašine vyše +55 stupňov Celzia. Slnko neopaľovalo. Údajne preto, že oblasť bola pod hladinou 0 m nadmorskej výšky a slnečné lúče sa akosi divne lámali. A to sme prevažnú časť trávili v čiernych montérkach /černákoch/ a v priestoroch techniky aj v kuklách. Počas pobytu v ZSSR (čosi vyše dvoch týždňov vrátane cesty) som schudol 15 kg a jemnučký piesok bledo oranžovej farby som zo všetkých telových otvorov vyplachoval ešte niekoľko dní po návrate do kasární
Ak zoberiem do úvahy dril, psychické aj fyzické zaťaženie a aktuálne riziká vrátane ožarovania radarom (najmä tým silnejším „SOC“ pri nácvikoch, keď nám ponad hlavy lietali ciele – letky stíhačiek SU 7B a MIG 21), som rád, že ešte stojím na vlastných nohách, mám zopár vlasov na hlave, nie som zatvorený v šalenom dome resp. v tme nesvetielkujem. Mačka pripevnená za lalok žiariča navádzacieho radaru, stvrdla o pár minút prevádzky ako kameň…
Jeden z častých výcvikových táborov u nás sa nachádzal asi 4 km vzdušne od známej jadrovej elektrárne. Pod kuklou v horúcich dňoch redli a vypadávali vlasy, pri rýchlej konzumácii horúcej stravy sa poškodzovali zuby…To už neanalyzujem strážnu službu, keď ako poddôstojník zodpovedáš za primitívov, ktorí to mali „za pár“ a pred očami už videli jedine „chľast a baby“.
V poddôstojníckej škole začínala ranná rozcvička asi 5 kilometrovým terénnym behom, potom nasledovalo zdolávanie „opičej dráhy“ a po dobehnutí do kasína silové cvičenia; zhyby na hrazde, kliky a nakoniec lahôdka – bočné výpady v podrepe, pri ktorých sa perfektne devastovali bedrové aj kolenné kĺby. Sem tam niekto aj odpadol. V bojovom útvare rozcvičky už boli formalitou, do ktorej nás dokopával náš veliteľ batérie „Curro“. Na „mazáka“ /po dvanástich mesiacoch služby/ som bol povýšený dvanástymi ranami koženým opasku na holú „ric“. Pamätám, že jeden novopečený „mazák“, po drsnom rituáli utekal rovno do umyvárky a rozbitú „zadnú tvár“ si chladil posediačky v studenej vode.
Autoritou bol veliteľ zväzku major, neskôr pplk. Mirek „K“, ktorý mal ukončenú Vorošilovu akadémiu v ZSSR a post veliteľa zväzku zastával už vo veku 36 rokov. Bol karierista aj karatista. Po výcvikovom tábore, kde sa k nám chodili sprchovať ruskí vojaci, sa „štramák“ Mirek často promenádoval s holým pupkom a všetci obdivovali tehličky na jeho bruchu. Keď sa v „kasíne“ objavilo zelené Žiguli s Mirkom, každý lampasák zaliezol kde mohol, zostali len chudáci záklaďaci, ku ktorým sa správal vcelku zdvorilo. Častým „hosťom“ zväzku bol predstavený západného voj. okruhu, povestný generál Franta V., ktorý mal vzhľad Göringa, pohľad buldoga a bol nekompromisný. Službu konajúcemu nadrotmajstrovi S. dal v autoparku 5 minút na oholenie. Stihol to. V opačnom prípade riskoval, že ním generál vyrazí okno (toto nie je vtip).
Počas veľkého cvičenia som poriadne nespal tri noci v kuse. Zdriemnuť si v mašine „zasratej“ smradom z nafty, nebolo boh vie čo. V letných horúčavách sme sa v technike premiestňovali do palebného postavenia za vyhláseného chemického poplachu (v PCHOJ „atombordeloch“ a maskách). V potôčiku sa kúpali ruskí vojaci. Tu zrazu vozidlo TZM zastalo. Jeden z „lampasákov“ otvoril na vozidle dvere, z ktorých vypadol omdletý šofér. Ale zostali aj krásne spomienky. Cez víkend, keď „lampasáci“ odišli domov, sme sa chodievali voziť na ruský tankodrom. Ak stojíš v OZ, ktoré dokázalo vyvinúť aj 70 km rýchlosť (s cvičnými raketami) a doslova skrz pásovému tlmeniu a odpruženiu plávaš po zemi, preháňaš sa cez tábor ruských, od drilu skaličených „tankánov“ /tankových vojakov/ a vnímaš trochu slobody – to je dobrý pocit.
Keď sme sa pri Rusoch zastavili jeden vojak ma pozval do kolosu T-72. Nakoniec sme vyfajčili „Gucuľskie“ dostali za hrsť guľometných ostrých nábojov a „odplávali“ preč. Raz sme zostali cez víkend visieť v poli, nakoľko ťahač techniky sa v piatok „dodžubal“ a počas víkendu bola preprava ťažkej vojenskej techniky zakázaná. Technika sa prepravovala zásadne v noci. Ostali sme tam traja „záklaďáci“ s jedným normálnym nadporučíkom, ktorý mal malý televízor napojený na batériu vozidla. Chodili sme s veľkou poľnou do blízkej dediny na fľaškové pivo 10º a opekali poľných zajačikov… To bol sen…
V rámci BORO /bojové rozdelenie – čítalo sa na dennom rozkaze/ som bol zaraďovaný ako spojka. Po vyhlásení bojovej pohotovosti som utekal oznámiť nešťastným „lampasákom“ ich povinnosť; zbaliť „švestky“ a v časovom limite utekať od rodiny k útvaru a následne sa od…..ť do poľa ako hňup, pritom to niekedy bolo na niekoľko dní ba aj týždňov. Spomínam na istého npor. H. Po odovzdaní odkazu, že tesne po príchode z cvičenia sa musí opäť z domu zase od….ť, ma s pološialeným výrazom v tvári skoro zabil… Domov som sa prvýkrát dostal na opušťák po ôsmych mesiacoch.
Po návrate z cvičenia alebo hotovostného systému sme jedli až keď bola technika v autoparku riadne ošetrená, spravidla to trvalo celú noc. Ako v každom bojovom útvare všetko sa robilo za pochodu a všetci boli vo všadeprítomnom strese. Úplne šialená situácia nastala keď sa za nevyjasnených okolností na útvare stratila „zaraďovačka“- menný zoznam s utajenými údajmi o vojakoch. Odskákal si to štábny pisár – „záklaďák“, ktorého meno si už nepamätám. Nešťastníkovi ponúkol „debilný“ veliteľ útvaru kpt. O. pištoľ, aby sa zastrelil. Chlapec zo zúfalstva to ozaj chcel urobiť, po stiahnutí kohútika cvakol záver naprázdno, zásobník nebol napáskovaný. „Zaraďovačka“ sa potom našla kdesi na pôjde.
Rád by som vedel, koľkí z mne známych „lampasákov“ ešte žijú. Nemali to ľahké. Manželky sa im vláčili so „záklaďákmi“ ako vo filme „Tankový prápor“. O prudké trenice medzi „záklaďákmi“ a „lampasákmi“ kvôli nim nebola núdza. „Lampasáci“, ktorí tam slúžili, plodili prevažne samé „samice“ ak vôbec nejaké plodili /hovorilo sa, že z ožiarenia z radarov/. Náš veliteľ batérie „Curro“ mal 3 a počas cvičenia sa mu narodila štvrtá čo sme si pekne po vyhlásení bojovej pohotovosti „odmakali“. V mašinách sme sa potili a po vyhlásení chemického poplachu bľuli skonzumovaný ešusový obed do masky M 10, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou „atombordelu“ PCHOJ (protichemická ochrana jednotlivca). Podľa informácií od chlapcov, ktorí ma kontaktovali po návrate do civilu o nejaké obdobie neskôr, údajne veliteľ útvaru kpt. O. zišiel z rozumu a prichytili ho ako kradne ženské gatky v obchode. Náčelník štábu npor. H. bol „zabrzdený“ pri páchaní nevydarenej samovraždy, veliteľ ČTZ por. B. sa obesil. Počas mojej ZVS si na život siahlo aj niekoľko „senzibilných“ záklaďákov. Keď sme hneď po príchode k bojovému útvaru zotierali na buzeráku krv a mozog akéhosi vojaka z Českých Budějovíc, ktorý si myslel, že samopal je gumipuška, jeho hlava tekvica a frajerka, ktorá mu dala kopačky bola jediná na svete, nebolo nám všetko jedno. Záver? Kto neprežil – nepochopí.
Také čosi chýba terajším mladým „nespratníkom“, ktorí sa nevedia zmestiť do kože. Bol to dobrý výchovný prostriedok so všetkým čo k tomu patrí, ale bohužiaľ niekedy aj s rizikom straty zdravia či života.
Ako som už uviedol vzdušný priestor proti nepriateľským lietadlám okrem KRUG – u bol chránený aj komplexom KUB. Jeho zmodernizovaný nasledovník systém BUK má údajne na svedomí aj malajzijské lietadlo zostrelené nad Ukrajinou. Ak v danom prípade išlo ozaj o tento raketový systém, ktorý v dnešných časoch musí byť neuveriteľne zdokonalený a technicky aj vedomostne náročný, tým viac ho nemohli obsluhovať bárs akí hlupáci, zvlášť ak cieľ bol zničený. Nech už to urobil hocikto. Muselo to byť nejakým bojovým útvarom predmetného zamerania. Súdiac podľa mojich skúseností musela to byť perfektne vyškolená a vycvičená posádka pravidelnej armády, ktorá sa ako tím spolieha pri odpaľovaní jeden na druhého, pretože od toho závisí ich zdravie a život. Musia sa dobre poznať a byť dokonale zladení. Aby dokázali zasiahnuť cieľ vyškolenie a vycvičenie takejto posádky trvá dlhé mesiace a roky. Neexistuje, aby ho niekto ukradol, systém niekde len tak dovliekol banda idiotov si doň sadla a z ničoho nič odstrelila lietadlo. To je absurdná hlúposť a rozprávka pre retardovaných „odborníkov“ /mediálne známych politológov, novinárov a im podobných, mechanicky opakujúcich akúkoľvek „hovadinu“/. Komplex z ktorého strieľali musel byť v perfektnom stave a dokonale prekontrolovaný profesionálnymi vojakmi, ktorí sa uvedenému bezchybne rozumejú, ináč by nekompetentná posádka zlikvidovala najskôr s časťou systému aj samu seba. My sme svoje úlohy v komplexe KRUG po dôkladnom vyškolení, vycvičení a oboznámení so systémom do poslednej skrutky poznali dokonale. Až po takmer dvadsiatich dvoch mesiacoch tvrdého a komplexného výcviku nasledoval prvý ostrý odpal. Predpokladám podobný postup aj s osádkami systémov KUB a BUK.
Podľa dostupných informácií komplex stredného dosahu KRUG bol vyradený niekedy koncom roka 1993 a niektoré časti tohto systému sú k videniu vo Vojenskom technickom múzeu v Lešanoch a Vojenskom historickom múzeu v Piešťanoch.
– – –
Pásové odpaľovacie zariadenie /OZ/ a prepravník rakiet /TZM/ komplexu KRUG
Zdroj: http://www.valka.cz/clanek_1147.html
Navádzací rádiolokátor /stanica/, naľavo časť zachytávajúceho radaru /SOC/ komplexu KRUG
