1968 bez emócií. Andrej Fursov o „Pražskej jari“. A jak to dělají oni.

Avatar
Původní autoři

26. 8. 2016  NWOO
V noci z 20. na 21. augusta v éteri zaznel signál „Vltava-666“ a začala operácia „Dunaj“. Sovietska armáda uskutočnila najväčšiu čo do rozsahu povojnovú strategickú operáciu. Okolo 30 tankových a motorizovaných streleckých divízií ZSSR a jeho spojencov v priebehu 36 hodín okupovali krajinu v strede Európy (v Afganistane ZSSR bojoval len silami štyroch divízií). Dohromady bolo do bojovej pohotovosti povolaných 70 divízií OVZ.


Polmiliónový kontingent, 4600 tankov prekročilo hranice ČSSR v dvadsiatich miestach súčasne. 200-tisícová československá armáda, považovaná za jednu z najlepších v Európe, zostala v kasárňach a nekládla odpor po tom, ako dostala zodpovedajúci príkaz.

O 6:00 sa sovietska tanková kolóna priblížila k budove vlády, o 9:00 bola obsadená pošta, telegraf, rádio a TV-centrum. O 9:00 výsadkári vošli do kabinetu Dubčeka – bolo mu povedané, že je pod spoľahlivou ochranou. Následne boli zatknutí Dubček, Černík, Smrkovký a Kriegel agentami Štátnej Bezpečnosti ČSSR, ktorú riadil generál Šalgovič (podľa oficiálnej verzie spáchal samovraždu r. 1991). Boli odovzdaní sovietskej strane, ktorá ich obvinila v sabotáži a porušení predtým dosiahnutých dohôd. Hlavným človekom v ČSSR sa stal „generál Trofimov“, ktorý z akéhosi dôvodu nosil uniformu plukovníka. Bol ním člen Politbyra ÚV KSSZ, prvý zástupca predsedy Rady ministrov ZSSR a „veliteľ Československa“ – Kirill Mazurov.

Ak armáda ČSSR nekládla žiaden odpor, civilné obyvateľstvo, predovšetkým mládež, spontánne organizovalo akcie občianskej nepokornosti, mítingy, blokovalo autostrády, ľudia hádzali do tankov kamene a „molotovove koktejly“, provokovali vojakov – predovšetkým sovietskych, ktorí sa chovali zdržanlivo na pozadí ich poľských, východonemeckých a maďarských kolegov.

Na rozdiel od nich predstavitelia iných krajín, pociťujúcich k Čechom dávne „bratské pocity“ a milujúcich Ordnung, potláčali provokácie ostrou streľbou, a miestne obyvateľstvo si to rýchlo ujasnilo. Mimochodom, práve táto „bratská láska“ sa stala príčinou, pre ktoré sovietske vedenie odmietlo ponuku Waltera Ulbrichta vyslať do ČSSR dodatočnýcch 5 divízií.

Vojská OVZ dostali príkaz odpovedať paľbou len v reakcii na „being shot upon“, a toto pravidlo sa celkovo dodržiavalo, hoci bez excesov sa to, samozrejme, nezaobišlo. Podľa rôznych údajov v priebehu operácie „Dunaj“ zahynulo (predovšetkým výsledkom nešťastných prípadov) od 100 do 300 Čechoslovákov a približne taký istý počet vojakov Sovietskej armády.

Oficiálne údaje o sovietskych stratách: 11 službukonajúcich zahynulo, vrátane jedného dôstojníka; bolo ranených či traumatizovaných 87 vojakov, vrátane 19 dôstojníkov; v haváriách, katastrofách pri neopatrnom manévrovaní so zbraňami a pod. zahynulo (a taktiež zomreli pre choroby) 85 ľudí. Skutočne, bolo to zamatová okupácia.

Večer 21. augusta bolo celé vrchné vedenie ČSSR prevezené na dvoch obrnených transportéroch na letisko a leteckou cestou do Poľska, do Štábu severnej skupiny vojsk OVZ. Následne „Čechoslovákov“ previezli do Zakarpatska, a potom – do Moskvy na rokovania so sovietskym vedením.

Vedenie ZSSR sa nechystalo s Dubčekom a jeho „tímom“ o ničom rokovať, v očiach sovietskych lídrov poslední úplne zlyhali. Príchod Dubčeka do Kremľa bol výsledkom účinku dvoch faktorov: pokračujúceho civilného odporu v ČSSR a, samozrejme, hrdinskej pozícii 72-ročného prezidenta Ludvíka Svobody. Nepatriaci do tábora „reformátorov“, plne lojálny voči ZSSR starý vojak Svoboda vyslovil podmienku: zatknutí politickí funkcionári musia byť oslobodení a zúčastniť sa na rokovaniach.

Keďže sa naviac sovietske vedenie snažilo za každú cenu politicky pokryť vyslanie vojsk/inváziu – inak by bola sovietska prítomnosť v ČSSR považovaná za nelegitímnu – bol Brežnev a spol. ochotní ustúpiť v iných otázkach a vyjsť Svobodovej požiadavke v ústrety. Zatknutí československí funkcionári nielenže boli pozvaní do Kremľa, ale aj prijatí s poctami ako predstavitelia oficiálnej delegácie.

Po ťažkých štrnásťdňových rokovaniach, na ktorých sa Čechoslováci nachádzali po obe strany barikád, Dubček a súdruhovia podpísali dohodu, v ktorej schvaľovali vstup vojsk.

27. augusta bol Dubček už v Prahe a obrátil sa, s ťažkosťou sa vyjadrujúc, k národu, apelujúc na dôveru k nemu, Dubčeku, a vyhlásiac, že všetko, čo sa deje, sú dočasné opatrenia.

„PRAŽSKÁ JESEŇ“

Situácia sa však skľudňovala len pomaly. Národné zhromaždenie vyhlásilo inváziu vojsk za porušenie Charty OSN. Navyše, sovietskemu vedeniu beztak bolo jasné, že rýchla normalizácia v ČSSR sa sotva dá očakávať. V Prahe a iných veľkých mestách sa konali demonštrácie s antikomunistickými a antiruskými heslami. (Viete si to snáď predstaviť v podmienkach americkej okupácie Iraku tesne po obsadení Bagdadu? – pozn. aut.). Všade začali vznikať tzv. „dubčekovské kluby“, mládež aktívne vstupovala do KSČ na znak podpory jej kurzu. Inou formou odporu sa stala emigrácia – 50 tisíc ľudí ušlo v priebehu prvého mesiaca. 300 tisíc – toť definitívne číslo.

So zreteľom na vývoj situácie sa sovietske vedenie rozhodlo odviesť z ČSSR 25 divízií (z cca. Sedemdesiatich „spojeneckých“). 4. novembra tieto divízie opustili krajinu. Do roku 1991 na území ČSSR zostávala Centrálna skupina vojsk Sovietskej armády, zodpovedajúca zmluva o tom bola podpísaná 16. októbra.

Roku 1970 bol Dubček zo svojho postu odvolaný a vylúčený zo strany. Jeho miesto obsadil G. Husák. „Pražská jeseň“ sa skončila, začalo obdobie, ktoré „nežičliví reformátori“ nazvali „zimou“. „Chlad prichádza z Kremľa“ – tak nazval svoju knihu o udalostiach roku 1968 Z. Mlynař.

Brežnev v jednom zo svojich vystúpení odôvodnil obsadenie ČSSR vojskami OVZ nasledovne: keď v tej-ktorej socialistickej krajine vnútorné a vonkajšie sily, nepriateľské socializmu, sa pokúsia reštaurovať kapitalizmus, keď sa socializmus ocitá v ohrození v jednej krajine, potom to nie je len problém daného národa a krajiny, ale celého socialistického spoločenstva.

Na Západe túto formuláciu pokrytecky nazvali „doktrínou Brežneva“. Prečo pokrytecky? Pretože, po-prvé, v Charte NATO je zakotvené, že v prípade destabilizácie v iných členských krajinácch NATO, má NATO právo na vojenský zásah v tejto krajine. (Osobitne odporúčam zobrať túto skutočnosť na vedomie Matovičovi a spol, ktorý tu pripravujú pôdu pre širokosiahlu destabilizáciu s nedozernými dôsledkami… pozn. prekl.) ZSSR a ešte štyri členské krajiny OVZ sa vo vzťahu k ČSSR zachovali v súlade s týmto princípom „Realpolitik“-y Studenej vojny.

Jak to dělají oni

Po-druhé, USA bezodkladne posielajú a prepadávajú ľubovoľnú krajinu, nech by sa nachádzala akokoľvek ďaleko (od Dominikánskej republiky a Nikaraguy po Irak a Afganistan), ak tam vzniká hrozba pre ich záujmy, a sami alebo spoločne so svojimi satelitmi potlačujú akékoľvek hnutie odporu, osobitne ľavicového charakteru.

Zosilnenie práve tejto tendencie u nás, zintenzívnenie obrovského kádrového a finančného tlaku „anglosaských“ elít u nás práve v období po prezidentských a obzvlášť parlamentných voľbách, demonštrované, okrem iného, v dokonale neofašistických a priam roztomilých v svojej neogabanosti pokusoch o „boj s politickým extrémizmom“, sťaby vystrihnutý s učebníc SA tridsiatych rokov posledného storočia…. Dokonalý mediálny a romantizujúci PR, skrz Kotlebu a sionistov, obrazu epochy fašizmu. Súbežne s návalom migrantov a z toho vyplývajúcim pocitom všeobecného ohrozenia sú vlastne
– migrantská kríza (Soros)
– fašizácia
dve tváre jednej mince. Nevolím ani nebudem dôverovať Kotlebovi predovšetkým z jedného neodvolateľného dôvodu – odmieta SNP. Vo všetkom ostatnom sa pri určitej konštelácii okolností a celonárodných sentimentov bude môcť vykresliť pre „ľudácke“ podvedomie ako dokonalý ochranca národa.

Tak potom prečo tu furt omieľajú „doktrínu Brežneva“, ktorú Američania a NATO skloňujú už 40 rokov, interpretujúc ju ako „prejav sovietskeho imperializmu“?